Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Anatómia 1

1.  ANATÓMIA  A  FYZIOLÓGIA VČELY MEDONOSNEJ

   

1. 1.  TELO  VČELY

   

Telo včely, rovnako ako telo všetkých živočíchov zatriedených v zoologickom systéme do kmeňa článkonožcov (Arthropoda), je článkované. Skladá sa z troch základných častí – hlavy, hrude a bruška.

Hlava (caput) včely tvorí silný chitinizovaný kožný pancier, ktorý zabezpečuje potrebnú ochranu žľazám a mozgu. Na hlave sa nachádzajú zmyslové orgány. Očná sústava sa skladá z 3 očí jednoduchých (ocelli) a z 2 zložených (oculi compositi). Zloženými očami vidí včela do diaľky, jednoduchými má možnosť na krátku vzdialenosť. Tykadlá (antennae) včiel sú dva článkované ústroje umiestnené vedľa seba. Na tykadlách sa nachádza veľa zmyslových orgánov, pomocou ktorých včela vníma určité podráždenie, napr. čuchové a hmatové. Ďalšie orgány na hlave sú: čelový štítok (clypeus), dolný pysk (labium), hryzadlá (mandibulae) a jazyk (glossa).

Hruď (thorax) sa vyvinula z troch segmentov a z jedného presunutého, brušného. Rozoznávame predohruď (prothorax), stredohruď (mesothorax), zadohruď (metathorax) a presunutý krúžok (propodeum). Hruď včely má hlavný význam ako nosič orgánov pohybu, tzn. 3 páry nôh a 2 páry krídel. Na hrudi sú tri páry prieduchov (stigma). Prvý pár je zo všetkých prieduchov tela včely najväčší.

Bruško (abdomen) včely robotnice a matky sa skladá zo 6 krúžkov (segmentov), ktoré sú zložené z chrbtovej šupinky (tergit) a z brušnej šupinky (sternit). Bruško trúda sa skladá zo 7 chrbtových a 8 brušných šupiniek. Kým hrudné články sú zrastené, abdominálne sú medzi sebou voľne spojené, a to jemnými medzisegmentovými blankami (membrana intersegmentalis), takže sú veľmi pohyblivé a umožňujú brušku sa značne zväčšiť do dĺžky i hrúbky. To má svoju dôležitosť pre funkciu vnútorných orgánov bruška, napríklad pri napĺňaní sa výkalového vaku, pri zväčšovaní sa vaječníkov matky, pri plnení medového vaku robotnice nektárom, a taktiež zohrávajú dôležitú funkciu pri dýchaní. Približne v prostriedku bočných častí článkov sa nachádzajú prieduchy, ktoré ústia do dýchacej rúry – trachey.

Celé telo je bohato ochlpené krycími, zbieracími a zmyslovými chĺpkami rôzneho tvaru. Sú ostré, zahnuté alebo rozvetvené.

    

1. 2.  TRÁVIACA  SÚSTAVA

 

Tráviaca sústava včely slúži na prijímanie potravy a spracovanie potravy potrebnej na výstavbu telovej hmoty a na tvorbu energie pre životné pochody.

Tráviaca sústava sa skladá z predného čreva (stomodeum), ktoré pozostáva z hltana, pažeráka a medového vačku; zo stredného  čreva (mesenteron), ktoré je  vlastne žalúdok; a zo zadného čreva (proctodeum), do ktorého patrí tenké črevo, ktoré prechádza vo výkalový vak a až potom nasleduje konečník a anus. Na prechode žalúdka v tenké črevo vyúsťujú Malpighiho žľazy, ktoré sa počítajú za súčasť tráviacej sústavy.

Ústa včely predstavujú len akúsi priečnu štrbinu, ktorá vedie priamo do hltana. Najdôležitejšie z ústnych orgánov sú hryzadlá, ktorými môže včela uchopiť a spracovať pevné hmoty a sosák, ktorým včela môže nasávať a lízať tekutiny.

Potrava sa dostáva sacím zariadením do hltana (pharynx), ktorý je na začiatku lievikovite rozšírený. Na jednej strane hltana je zhrubnutie, ktoré predstavuje hltanovú platničku, na ktorú vyúsťujú hltanové žľazy. Epitel hltana je nízky, spevnený chitinóznou intimou a bez žliaz, preto hltanová trubica sa trávenia nezúčastňuje. Značne znížený hltan prechádza v pažerák.

Pažerák (oesophagus) má úzky a rovnomerný lúmen a je pomerne dlhý. Prechádza celou hruďou a cez spojovaciu časť do dutiny brušnej, kde vytvára výduť - medový vačok. Sliznica pažeráka sa skladá z väzivového podkladu a epitelu, ktorý vytvára bohaté záhyby a tak lumen pažeráka sa môže ľahko rozšíriť a potrava sa ním môže posunovať aj naspäť.

Medový vačok (ingluvies) je akýmsi predžalúdkom, rezervoárom potravy. Slúži na prinášanie nektáru a vody. V ňom sa začína premena nektáru na med. Inverzia nektárovej sacharózy na jednoduché cukry sa deje účinkom invertázy, ktorá sa dostáva do nektára z hltanovej žľazy.

Medový vačok spája so žalúdkom česlo (proventriculus). Úlohou česla je prepúšťať potravu z medového vačku do žalúdka a znemožňovať jej spätný prechod zo žalúdka do medového vačku.

Žalúdok (ventriculus) včely je vlastne stredné črevo, značne rozšírené, hrúbky 1,5–2,0 mm a dĺžky 11–12 mm. Od prednej a zadnej časti tráviacej rúry ho oddeľujú svalové chlopne (valvula cardiaca a valvula pylorica).

Stena včelieho žalúdka má 3 hlavné vrstvy. Najsilnejšou je vnútorná –  epiteliálna (membrana epitelialis), prostredná  bazálna (membrana basalis), je najtenšia, a vonkajšia – muskulárna (membrana muscularis) má dve pozdĺžné vrstvy svaloviny a medzi nimi jednu vrstvu kruhovej svaloviny. Epitel vytvára početné kruhové záhyby, čím sa zväčšuje tráviaca plocha žalúdka. Epiteliálne bunky sa rýchle opotrebúvajú a preto na báze medzi ne sú vklínené skupiny regeneračných krypt.

Epiteliálne bunky vytvárajú nechitinózny blanitý povlak, akúsi bezštruktúrnu huspeninovitú masu, tzv. rabdórium, ktoré v stave kľudu pokrýva epitel. Pri aktivite sekretorických buniek toto rabdórium začína vytvárať určité zmeny. Na jeho povrchu sa vytvára ešte hraničná blana, tzv. peritrofická  membrána. Spolu s ňou sa rabdórium posúva viac do stredu žalúdka a sekretorické bunky vytvárajú opäť nové rabdórium, takže neskôr sú peritrofické membrány v niekoľkých vrstvách nad sebou. Peritrofická membrána má pravdepodobne funkciu udržiavať potravu (peľové zrnká) v strede žalúdka   a chrániť tak výstelku od poškodenia. Peritrofická blana však prepúšťa jednak tráviace šťavy (enzýmy tráviace uhľohydráty, bielkoviny a tuky) k obsahu žalúdka a jednak už rozpustené (nestrávené) jednoduchšie látky k epiteliálnym bunkám, ktoré ich vstrebávajú. Tento proces trávenia vyžaduje určitý pohyb žalúdka, ktorý umožňujú jeho svaly. Zbytky nestrávenej potravy postupujú aktívnym pohybom svalstva do tenkého čreva.

Malpighiho žľazy (vasa Malpighii) sú exkretorickým orgánom. Žľazy reprezentujú zhluk asi 150 jemných nitkovitých rúrok, dlhých okolo 20 mm. Oplietajú všetky orgány bruška. Ich lúmen je veľmi malý. Každá žliazka vyúsťuje samostatne. Plávajú v hemolymfe včely a odstraňujú z tela prebytočnú vodu, močovinu a vôbec škodlivé látky. Ich stena má tieto vrstvy: membrana epitelialis (exkretorický epitel), membrana propria, membrana muscularis a na povrchu membrana serosa. Výstelka je zložená z kubických buniek.

Tenké črevo (ileum) prijíma nestrávený obsah žalúdka a exkrét Malpighiho žliaz. Medzi žalúdkom a tenkým črevom, hneď za vyústením Malpighiho žliaz, je silná kruhová riasa – pylorická chlopňa (valvula pylorica). Za touto je veľmi krátka časť so silnou vrstvou kruhových a pozdĺžnych svalov – pylorus. Ďalšia časť je vlastné tenké črevo. Stenu tenkého čreva tvorí vrstva pomerne silných kruhových svalov, kým pozdĺžne svalstvo chýba. Sliznica je pokrytá chitinóznou intimou, dosť silnou, preto je sotva schopná nejakej resorpcie. Podľa toho v tenkom čreve nedochádza k vstrebávaniu látok, a preto je skoro stále prázdne. Pylorus a valvula pylorica regulujú tento prechod a majú tiež úlohu drviť ich na menšie kúsky, lebo v žalúdku sa obalili peritrofickými blanami. Tenké črevo bezprostredne prechádza vo výkalový vačok.

Výkalový vačok (rectum) má u včely veľký význam. V ňom sa hromadia výkaly počas celého zimného obdobia. Značne voľná vrstva kruhových a pozdĺžnych svalov však umožňuje mimoriadne veľké rozšírenie vaku, ktoré zabezpečuje, aby včela vydržala celú zimu bez defekácie. Jeho kritický obsah je až 57 % hmotnosti včelieho tela. Prekročenie tohto percenta vedie v zime ku kaleniu v úli. Znamená to fyziologickú poruchu – hnačku. K tomu dochádza najčastejšie pri zazimovaní včiel na ťažko stráviteľnom  medovicovom mede.

 

1. 2. 1.  V ý ž i v a

 

Pri výžive treba oddelene posudzovať výživu jednotlivej včely a výživu včelstva, včelieho spoločenstva ako biologickej jednotky. Iný spôsob výživy majú jarné a letné včely a iný tzv. zimné včely, ktoré sa liahnu v neskorom lete  a v skorej jeseni. Iná je potreba výživných látok u mladej včely krmičky a dojčičky a iná u staršej včely lietavky.

Výživa včely pozostáva zo stavebných látok – bielkovín a z látok na výrobu energie, najmä glycidov. Na premenu látok prijíma včela ďalej vodu, vitamíny   a minerálne látky. Na rozdiel od iných druhov hmyzu, včela nespotrebováva zbierané výživné látky (okrem vody) v tom stave, ako ich našla v prírode. Tieto látky sa mechanickými a chemickými pochodmi menia už na začiatku tráviaceho aparátu prv, než sa dostávajú do žalúdka včely.

Už pri nasatí cukrových roztokov sa dostáva do nasatej tekutiny výlučok hltanových žliaz, enzýmy invertáza a diastáza. Enzým invertáza štiepi repný cukor (sacharózu) na hroznový a ovocný (invertný) cukor. Okrem sacharózy môžu enzýmy včely medonosnej štiepiť aj melicitózu medovice a niektoré iné druhy cukrov (maltózu, rafinózu a trehalózu). Dextríny nektáru a medovice zostávajú pritom nezmenené. Teda už v hltane a najmä v medovom vačku, ale taktiež v tenkom čreve sa začne meniť sacharóza na invertný (jednoduchý) cukor. Jednoduché cukry prechádzajú cez výstelkové bunky žalúdka do vnútrajška bruška a tu do krvi včely. V bunkách svalov sa invertovaný cukor jednak odbúrava, čím sa uvoľňuje potrebná energia pre svalovú činnosť, jednak sa väzbou molekúl glukózy mení na tzv. živočíšny škrob (glykogén) a tvorí určitú nepatrnú rezervu. V prípade potreby sa glykogén štiepi na glukózu a táto sa odbúrava, pričom vzniká opäť energia.

Rozdiel vo výžive mladej a staršej včely spočíva hlavne v rozdiele príjmu bielkovín a glycidov. Mladá včela spotrebuje veľa bielkovín a vitamínov, jednak pre vlastný organizmus, jednak pre tvorbu kŕmnej kašičky v hltanových žľazách. Staršie včely spotrebujú už len nepatrné množstvo bielkovín, avšak aby mohli vykonávať ich životnú úlohu (zber potravy a vody) potrebujú prísun pohonných látok na zásobovanie svalstva, ktoré nachádzajú takmer výlučne v mede.

Výživné látky, peľ a med, ukladajú včely osobitne preto, aby jednotliví členovia včelieho spoločenstva mohli uspokojovať potreby svojho organizmu primerane poslaniu a účinku týchto dvoch druhov výživných látok.

Pri výžive včely medonosnej nesmieme mať pred očami iba dospelú včelu, ale aj včelie larvy a kukly, pretože už výživa lariev má vplyv na stav dospelej včely. Vajíčko obsahuje určitú zásobu výživných látok, ktoré umožňujú priebeh embryonálneho vývinu. Larva po vyliahnutí z vajíčka vyžaduje výdatnú výživu. Táto pozostáva v prvom rade z bielkovín, ďalej vitamínov a minerálnych látok, z určitého množstva tukov a glycidov. Kŕmenie lariev obstarávajú mladé včely, ktoré majú vyvinuté hltanové žľazy. Aby sa v ich hltanových žľazách mohla vytvárať kŕmna kašička, musia požívať veľa bielkovín, vitamínov a minerálnych látok. Tieto látky nachádza včela v peli.

 

1. 3.  DÝCHACIA  SÚSTAVA

 

Kým tráviaca sústava včely je aspoň v niečom podobná tráviacej sústave cicavcov, zatiaľ dýchacia sústava je u včely celkom inak stavaná a okysličovanie tkanív sa neuskutočňuje prostredníctvom krvi. Včela dýcha vzdušnicami, ktoré sa rozvetvujú stále na jemnejšie, až oplietajú všetky vnútorné orgány, ba až jednotlivé bunky, takže odvádzajú kyslík tkanivám, čo sa deje priamo (osmózou, permeabilne). Dýchaciu sústavu tvoria dýchacie otvory, zvané prieduchy (spiraculi, s. stigmata), vzduchové vaky (cellae), vzdušnice (tracheae) a tracheálne vetvičky (tracheoly).

Larva má na 13 segmentoch hrudných a brušných spolu 10 párov prieduchov (3 chýbajú). Dospelej včele sa zachováva všetkých 10 párov stigmat; hrudných 3 páry, brušných 7 párov, posledný pár však je u matky a robotnice bezvýznamný. Na brušku sú prieduchy uložené vždy v postranných oblastiach tergitov a ich vonkajší otvor má pologuľovitú predsienku (atrium), v ktorej sa nachádzajú husto uložené krátke, jemné, ale dosť tvrdé chitinózne chĺpky, ktoré zastávajú funkciu filtra a zachytávajú prach. Medzi prieduchom    a napájacou sa vzdušnicou je príklopka s príslušnými svalmi: zatváračom (m. occlusor spiraculi) a otváračom  (m. extensor spiraculi).

Podobný brušným je i tretí pár hrudných stigmat, až na to, že nemá predsienku. Druhý pár hrudných stigmat je zo všetkých prieduchov najmenší.

Najdôležitejší je prvý pár torakálnych stigmat. Nemá tak dokonalé otváracie a zatváracie zariadenie ako prieduchy brušné. Je však opatrený hustými chĺpkami.

Z predsienok brušných prieduchov vzduch sa inspiruje kratučkýmí vzdušnicami do vzduchových  vakov (cellae abdominales). Tieto vaky sa zúčastňujú inspíria, sú zásobárňami vzduchu a svojim obsahom znižujú špecifickú váhu tela včely. Párove sa tiahnu po celej dĺžke bruška. Ďalej veľký párový vzduchový vak, ktorý sa napája na brušný, je v zadnej časti hrude a napokon aj v hlave sú vzduchové vaky. Steny vzduchových vakov sú pružné, pri vdychu sa dajú značne zväčšiť nasávaným vzduchom. Od  vzduchových  vakov  odstupujú  početné  vetvy  vzdušníc,  ktorými  je vzduch rozvádzaný po celom tele.

Vzdušnice (tracheae) predstavujú tenkostenné, pružné trubice, postupne sa vetviace na tracheoly a početné jemné priedušky (bronchi) a napokon až na veľmi jemné priedušinky (bronchioli respiratorii), takže v tele vytvárajú celé pletence vzdušničiek, husto opriadajúcich vnútorné orgány.

Podľa rôznych teórií mechanizmu a fyziológie dýchania včely si dnes predstavujeme dýchanie včely tak, že vdychuje rozšírením bruška (pomocou abdominálnych svalov), kedy sa otvoria abdominálne prieduchy. Stiahnutím bruška pri uzavretých stigmatách vzduch sa vháňa do vzduchových  vakov hrudných, ktorých vývody sa zbiehajú v jednu vzdušnicu, ktorá ešte v hrudi, tesne pri jej prednom okraji ústi do širokej vzdušnice, vedúcej od prvého prieduchu hrudného do vzduchových vakov hlavy. Odtiaľ sa opotrebovaný vzduch (s CO2) vracia pri výdychu k prvému hrudnému prieduchu a vystupuje von.

 

1. 4.  CIEVNA  SÚSTAVA

    

O pravom srdci a pravej krvi včely nemožno hovoriť. Krv včely to je vlastne lymfa, resp. hemolymfa, ktorá nie je červená a ani celkom uzavretá v cievach. Srdce dospelej včely má úplne odlišný tvar ako napríklad srdce cicavcov.

Miesto srdca má včela tzv. propulzatívny orgán, čo je v pravom zmysle slova cieva. Prebieha od piateho brušného tergitu stredom pod ostatnými tergitmi dopredu cez spojenie s hruďou a prechádza až do hlavy. Začína sa slepo, v hlave končí vyústením. "Srdce" ženie aktívne "krv" iba jedným smerom dopredu. V brušku sa krv nasáva, v hlave vylieva. Za vlastný srdcový  orgán sa  považuje abdominálna časť  cievy, vytvárajúca 5 komôr,  ktoré  sú oddelené chlopňami medzi sebou, a každá má taktiež postranné otvory s príslušnými chlopňami. Vypudzovanie (cirkulácia) nasatej hemolymfy sa deje stlačením steny komôr, pričom sa bočné otvory uzavrú chlopňami a komory sa stláčajú postupne za sebou. Hemolymfa z piatej komory (prednej) prechádza do veľmi zúženej časti – aorty. Pred vstupom do spojky vytvára aorta 10–18 špirálovitých zákrut. V hrudi sa aorta obracia takmer v pravom uhle dorzálne a potom oblúkom pomedzi hrudné svalstvo prechádza krčkom tesne nad pažerákom do hlavy, zahýba mierne dolu a voľne končí medzi mozgom a prednou časťou pažeráka.

Hemolymfa voľne vyliata v hlave sa pasívne vracia, obmývajúc všetky orgány späť do bruška. Napomáha tomu tzv. negatívny tlak, ktorý vzniká v brušku. Hemolymfa týmto spôsobom (obmývaním) má funkciu transportovania živín, ktoré získava taktiež obmývaním tráviaceho traktu (žalúdka) a jej voľný prúd obmýva i Malpighiho žľazy, ktoré z nej odvádzajú škodliviny. Krv zbavená škodlivých látok a obohatená novými živinami sa opäť nasáva bočnými otvormi do srdcových komôr.

Včelia krv neplní úlohu roznášania kyslíka, nemá erytrocyty, ani hemoglobín. Hemolymfa je farby nažltlej až žltohnedej. Bielu zložku však včelia krv obsahuje.

1.5. ŽĽAZOVÁ SÚSTAVA

Žľazy včiel sú mimoriadne dôležité pre ich životné prejavy a úkony. Väčšina z nich súvisí s tráviacou sústavou, pretože ich výlučky sú odvádzané do tráviacej trubice. Niektoré z nich sú významné aj z hľadiska ekonomického záujmu včelárov (hltanové, voskotvorné a jedové).

Hltanová žľaza (glandula pharyngealis) je párová žľaza umiestnená v hlave včely robotnice, ale matka a trúd ju nemajú. Činnosť hltanovej žľazy vzhľadom na vek včiel nie je rovnomerná. Činnosť žľazových buniek v tvorbe bielkovinového sekrétu pre výživu matky a plodu vrcholí spravidla na šiesty až desiaty deň života mladušiek. Výlučok hltanovej žľazy – materská kŕmna kašička – má kašovitú konzistenciu, bielu až krémovú farbu a kyslú chemickú reakciu. Obsahuje invertázu, diastázu, aminokyseliny, kyseliny 10-hydroxy-2-decenovú a 9-oxo-2-decenovú, lipoidy, cukry, minerálne látky a mnohé iné.

Hornočeľusťová žľaza (glandula mandibularis) je párová žľaza a je najsilnejšie vyvinutá u matky, o niečo menej u robotnice, ktorým s pribúdajúcim vekom zakrpatieva. Najmenšiu žľazu má trúd. Významnú úlohu má výlučok tejto žľazy u matiek. Vzhľadom na jej špecifické vlastnosti sa nazýva materská látka. Materská látka je silným sexuálnym atraktantom, jej pach uľahčuje trúdom vyhľadať matku počas páriacich preletov. V úli má materská látka taký význam, že včely si uvedomujú prítomnosť matky vo včelstve. Súčasne sa brzdí pohlavný a rozmnožovací pud robotníc. Hlavnými zložkami materskej látky sú kyseliny trans-9-oxo-decenová a cis-9-oxo-decenová.

Slinná žľaza (glandula salivaris) bola pomenovaná podľa sekrétu, ktorým sú sliny. Často sa nazýva aj pysková žľaza (glandula labialis), podľa umiestnenia jej vývodu, príp. zamozgová žľaza (glandula postcerebralis) a hrudná žľaza (glandula thoracalis) podľa umiestnenia jej jednotlivých častí. Slinnú žľazu tvoria dva páry žľazových útvarov, z ktorých jeden sa nachádza v hlave za mozgom – zamozgová žľaza a druhý v hrudi – hrudná žľaza. Slinnú žľazu majú všetky pohlavné formy včely - matka, robotnice aj trúd. Jeho úlohou je navlhčovať chĺpky jazyka, čím sa udržuje ich pružnosť. Okrem toho ho včela používa na navlhčovanie rozličnej nečistoty v úli, čím si uľahčuje jej odstránenie, ako aj na navlhčovanie tuhej potravy, aby ju zriedila, prípadne rozpustila, a tak ľahšie strávila.

Konečníkové žľazy (glandulae rectales) sú žľazy tvorené šiestimi podlhovastými dutými párikmi dlhými 1–1,5 mm, ktoré sú rozmiestnené po obvode prednej časti výkalového vaku. Výlučok slúži na konzervovanie výkalov, pretože brzdí rozvoj hnilobných baktérií prítomných vo výkalovom vaku.

Voskotvorné žľazy sú umiestnené na pravej a ľavej prednej strane tretej až šiestej brušnej šupinke bruška. Sú vyvinuté len u robotníc. Matka a trúd voskotvorné žľazy nemajú. Žľazové bunky dosahujú najväčšieho rozvoja u 12 – 18 dňových mladušiek. Žľazami vyprodukovaný vosk je tekutý, bielej farby. Pórami sa vytláča von a na vzduchu tuhne na šupinky. Keď je vosková šupinka dosť hrubá, robotnica ju zoberie kefôčkami na pätách tretieho páru nôh a nohami prvého páru ju prenesie k hryzadlám. Robotnica hryzadlami šupinku vosku rozmiesi, pričom súčasne pridáva doň výlučok hornočeľustnej žľazy. Tým sa vosk stane vláčny, vhodný na výstavbu diela. Spracovaný vosk robotnica umiestni na príslušné miesto a pokračuje vo vylučovaní ďalšieho vosku.

Vôňová žľaza (glandula Nassanovi), ktorá je vyvinutá len u robotníc sa nachádza na prednej časti poslednej chrbtovej šupinky bruška. Vôňovú žľazu matka a trúd nemajú. Je to zhluk 500 až 600 žľazových buniek. Táto žľaza začína fungovať približne na 6. deň života. Sekrét vôňovej žľazy pomáha včelám orientovať sa pri hľadaní zdroja potravy, obydlia i pri zisťovaní príslušnosti jednotlivých včiel ku včelstvu. Hlavnými zložkami sekrétu sú geraniol a kyselina geraniová.

 Jedová žľaza, ktorá je funkčnou súčasťou žihadla, sa vyskytuje len u matky a robotníc, trúdy ju nemajú. Má tvar tenkého kanálika dlhého 3,5–5 cm u matky a 1–2,5 cm u robotnice. Tento kanálik sa rozvetvuje na 2 kanáliky. Pred vyústením do žihadla sa žľazový kanálik rozširuje na vačok (jedový vačok), v ktorom sa hromadí žľazou vytvorený jed.

U robotnice je jedový vačok naplnený na 12. – 20. deň života a môže plniť úlohu strážkyne. Jedová žľaza je dobre vyvinutá aj u matky a sekrét slúži pri kladení vajíčok. Včelí jed je bezfarebná kvapalina, kyslej reakcie. Hlavnými zložkami jedu sú melitín, hyaluronidáza , fosfolipáza A a iné.

Dufourova žľaza sa pripája k žihadlovému orgánu podobne ako jedová žľaza. Jej vývod vyúsťuje v bezprostrednej blízkosti otvoru pošvy (vagíny). Výlučok žľazy uľahčuje kladenie vajíčok do buniek.

Koževnikovove žľazy sú súčasťou žihadla. Ich sekrét slúži na uľahčenie pohybu žihadla a predpokladá sa, že má aj alarmujúci účinok (signalizácia hroziaceho nebezpečenstva).

 

1. 6.  POHLAVNÉ  ORGÁNY

 

Pohlavné orgány zabezpečujú rozmnožovanie, a tým vznik nových generácií pre zachovanie druhu. Pohlavné orgány produkujú pohlavné bunky – vajíčko a semeno. Vajíčka sa tvoria vo vaječníkoch samičiek - matiek a robotníc. Semeno vzniká v semenníkoch samčekov - trúdov.

     

A.  Pohlavné orgány samičky

  

Samičie pohlavné orgány majú dokonale vyvinuté len matky. U robotníc sú zakrpatené. V osobitných prípadoch sú aj robotnice schopné vytvárať vajíčka vo
svojich vaječníkoch a klásť ich. Pretože sa takéto robotnice (trúdice) nemôžu oplodniť, vyvinú sa z týchto vajíčok partenogeneticky trúdy. Samičie pohlavné ústroje sa skladajú z vaječníkov, vajcovodov, pošvy, pohlavného vývodu, semenného vačku, kladielka – žihadla.

Vaječníky (ovarium) včelej matky sú párovou žľazou, zložené z rúročiek – ovariol (v jednom vaječníku je 130–200 rúročiek), vytvárajúcich dva útvary podobné hruške. Sú umiestnené v brušku vedľa seba, kde zaberajú jeho väčšiu časť.

Vajíčkové rúročky ústia v zadnej časti vaječníkov do kalichovite rozšírených vajcovodov (oviductus). Vajcovody oboch vaječníkov sa spájajú do spoločného vývodu – pošvy.

Pošva  (vagina) sa vzadu, blízko pohlavného otvoru rozširuje a po bokoch vytvára dve predsienky, do ktorých sa pri spárení zachytí kopulačný orgán trúda.

Pohlavný vývod (gonopor) včely matky a robotnice sa nachádza medzi žihadlom, ktoré slúži matke ako kladielko, a poslednou brušnou šupinkou bruška. Pomocou kladielka umiestňuje matka vajíčko na dno bunky.

Semenný vačok (spermatheca) je guľovitý  útvar s priemerom 1,5–1,8 mm, ktorého vývod ústi do hornej steny prednej časti pošvy. Do semenného vačku sa ukladá počas života matky semeno získané pri spárení s trúdmi. Po spárení je v semennom vačku 6–8 miliónov spermií, ktoré stačia matke na kladenie oplodnených vajíčok na 4 až 5 rokov.

 

 B.  Pohlavné orgány samca

    

Samčie pohlavné orgány sa nachádzajú v brušku včelích samčekov – trúdov. Skladajú sa z pohlavných a hlienových žliaz, semenného vačku, semenovodov   a kopulačného orgánu.

Pohlavné orgány trúda tvoria semenníky (testes) fazuľovitého tvaru, ktoré sú dlhé 4–5 mm a široké 1,6–1,8 mm. Semenníky vytvára približne 200 lúčovite zhluknutých semenných rúročiek, ktoré širším koncom ústia do lievikovite rozšíreného začiatku semenovodov.

Semenovody (vasa deferentia) prebiehajú od semenníkov niekoľkými závitmi a vyúsťujú do valcovitých semenných vačkov, v ktorých sa hromadí semeno vytvorené v semenníkoch.

Semenné vačky (vesiculae seminales) sa pred zakončením mierne zužujú      a pripájajú sa na hlienové žľazy (glandulae mucosae). Vývody hlienových žliaz sa spájajú a pokračujú spoločným semenovodom nazývaným vystrekovací kanálik (ductus ejaculatorius) k vlastnému kopulačnému orgánu.

Kopulačný orgán  (penis) je pohlavný úd trúda, členitý a dlhý asi 5 mm. Skladá sa z prednej, strednej a zadnej časti. Na spodku zadnej časti sa nachádza štvorhranná chlpatá platnička a po bokoch sú kužeľovité vačky. Týmito vačkami sa kopulačný orgán pri spárení s matkou zachytí v jej pošve a odtrhne sa od tela trúda, v dôsledku čoho trúd hynie. Pohlavné orgány trúda vyúsťujú pod ritným otvorom.

Po spárení sa spermie ukladajú do semenného vačku matky. Výživu a oplodňovaciu schopnosť semena zabezpečuje kyslík privádzaný zo vzduchu do spermatéky hustou sieťou vzdušníc, ďalej  výživné látky,  ktoré z hemolymfy  prechádzajú do spermatéky  cez jej stenu, ako aj alkalický výlučok žľazy semenného vačku. Pri vývode semenného vačku je tzv. semenná pumpička (3 zvierače a 3 ohýbače). Tieto svaly striedavo vťahujú a rozťahujú vývodnú rúročku, v dôsledku čoho sa do nej načerpá zo semenného vačku niekoľko spermií aktivovaných výlučkom spermatekálnej žľazy. Tieto spermie prejdú do spoločného vajcovodu na vajíčko, ktoré sa tam práve nachádza. Spermia vnikne do vajíčka cez drobný otvor (mikropyle) a splynutím jej jadra s jadrom vajíčka nastane oplodnenie.

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.