Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Choroby včiel 1

1.  INFEKČNÉ CHOROBY VČELIEHO PLODU

1. 1.  V í r u s o v é    c h o r o b y

 

a) Vreckovitosť včelieho plodu  ( Sacculisatio contagiosa larvae)

 

Vreckovitosť včelieho plodu je vírusová choroba lariev. Chorobu po prvýkrát zistil White v roku 1917 v USA a vírus identifikoval Bailey v roku 1963 zo vzoriek z Európy, Egypta, Austrálie, Nového Zélandu a Novej Guiney.

P ô v o d c a .  Pôvodcom choroby je vírus Morator aetatulae. Je to guľatý vírus (hexaeder) o priemere 30 nm, citlivý na vyschnutie a zvýšenú teplotu.

Choroba sa vyskytuje na všetkých kontinentoch. Na Slovensku sa s ním stretávame hlavne na jar.

Vírus môže napadnúť i dospelé včely, ktoré v dôsledku toho skôr hynú.

P r i e b e h  a  p r í z n a k y .  Choroba sa klinicky prejaví až po zaviečkovaní, skôr ako sa larva zakuklí. Posledná larválna pokožka sa oddelí od novej pokožky kukly, ale nezvliekne sa. Exuviálna tekutina sa nevstrebe, ale hromadí sa medzi starou a novou pokožkou. Ak larvu v takomto štádiu vyberieme (pinzetou) podobá sa vačku, ktorý je naplnený tekutinou. Farba infikovanej larvy sa mení z perleťovobielej na bledožltú. Nakoniec larva vyschne v čiernohnedý príškvar podobný člnku v tvare gondoly. Lokalizuje sa na spodnej stene včelej bunky s nadvihnutou hlavičkou a dá sa ľahko vybrať. Na pláste sa vyskytujú napadnuté larvy ojedinele, viečka nad nimi sú tmavšie zafarbené. Larvy hynú pred zakuklením.

D i a g n o s t i k a .  Pozitívna diagnóza si vyžaduje použitie špeciálneho antiséra a z toho dôvodu pri stanovení diagnostiky sa opierame o nasledovný fakt: vreckovitosťou napadnuté larvy sú relatívne bez baktérií a laboratórne potvrdenie choroby je obyčajne založené na typických symptómoch a neprítomnosti baktérií.

K laboratórnemu vyšetreniu sa zasiela vzorka plodového plástu s uhynutým plodom.

T l m e n i e .  Pri chorobe sa odporúča odstrániť plásty z plodiska s napadnutým plodom, včelstvo preložíme do čistého vydezinfikovaného úľa, posilníme pridaním zaviečkovaného plodu zo zdravého včelstva. Odporúča sa aj vymeniť matku. Uhynuté včely pozbierame a spálime. Úľ a rámiky po mechanickom očistení dezinfikuje­me. Vytočený med zriedime vodou a varíme 15 minút. Až takto ho môžeme použiť na kŕmenie včiel. Plásty vytopíme na vosk a môžu sa použiť na výrobu medzistienok.

 

1. 2.   B a k t e r i á l n e   c h o r o b y

 

a) Mor včelieho plodu (Hystolysis infectiosa perniciosa larvae, Pestis apium americana)

 

Mor včelieho plodu je veľmi nebezpečnou chorobou včelieho plodu. Podľa veterinárnych smerníc patrí medzi nákazy povinné hláseniu.

Choroba je dávno známa a vyskytuje sa vo všetkých svetadieloch. Na Slovensku sa vyskytoval sporadicky od roku 1939. V súčasnom období evidujeme na Slovensku viacero ohnísk moru včelieho plodu.

Mor včelieho plodu bol zistený a opísaný v rokoch 1904 – 1907 Whiteom, Maasenom a Burrim.

P ô v o d c a .  Pôvodcom moru včelieho plodu je sporulujúci gram-pozitívny zárodok Paenibacillus larvae (= Bacillus larvae). Je to tyčinkovitá baktéria dlhá 2,5–8,5 µm, široká 0,5 µm. Pohyb jej umožňujú dlhé bičíky, ktoré rastú po celom povrchu baktérie. Vytvára  oválne  spóry o  veľkosti  1,2-1,9 x 0,4-0,9 µm. Tieto spóry sú chránené proti vonkajšiemu prostrediu niekoľkovrstvovým obalom. Ich povrch je hladký, nezostávajú na nich žiadne zbytky sporangií.

P r i e b e h  a  p r í z n a k y.  Larvy sa nakazia spórami Paenibacillus larvae  potravou. Najvnímavejšie sú larvy vo veku 8 až 24 hodín. V žalúdku lariev spóry do 24 hodín vyklíčia a rýchle sa rozmnožujú. Pritom pôsobením enzýmov a toxínov porušia peritrofickú membránu a preniknú vrstvou výstelkových buniek do dutiny tela a do hemolymfy. Po zaviečkovaní larvy hynú na celkovú sepsu. Len pri masívnom nakazení veľmi mladých lariev hynie plod už pred zaviečkovaním.

Proteázy vylučované bunkami v období sporulácie napomáhajú potom k posmrtnému rozkladu bielkovinových zbytkov lariev.

Mor včelieho plodu sa klinicky prejaví až u zaviečkovaného plodu. Viečka sú stmavnuté, prepadnuté a občas prederavené. Pozorujeme medzerovitý plod. Choré larvy strácajú perleťovobielu farbu a článkovanie, telo larvy mäkne. Farba sa postupne mení na šedobielu, šedožltú až tmavohnedú lepkavú hmotu. V tomto štádiu je možné z kašovitej hmoty pomocou napríklad zápalky vytiahnuť vlákno niekoľko centimetrov dlhé. Telo larvy je dokonale rozložené vrátane chitínovej pokožky, takže pri vysýchaní sa zbytky larvy, tzn. príškvar, pevne prilepí na spodnú stenu bunky. V tomto štádiu sa nachádzajú len spóry Paenibacillus larvae.

D i a g n o s t i k a .  Pre zistenie moru včelieho plodu je nevyhnutná mikroskopická diagnostika. Roztery môžeme pripraviť z príškvarov z tmavohnedých rozkladajúcich sa lariev. V počiatočných štádiách napadnutia larvy zisťujeme väčšinou tyčinky Paenibacillus larvae, čo pre bakteriologický dôkaz nestačí. V tmavohnedo tiahnúcej sa hmote rozložených lariev už môžeme pozorovať vegetatívne tyčinky, sporangia aj spóry. V roztere príškvaru nachádzame len spóry Paenibacillus larvae.

K laboratórnemu vyšetreniu sa zasiela vzorka plodového plástu s uhynutým plodom. Vzorka musí byť najmenej 10x15 cm veľká a nemá obsahovať medné zásoby.

T l m e n i e .  Pri tlmení moru včelieho plodu postupujeme podľa Národného eradikačného programu moru včelieho plodu 

b) Hniloba včelieho plodu (Putrificatio polybacteritica larvae,  Pestis apium europea)

 

Hniloba včelieho plodu je nebezpečná bakteriálna nákaza včelstiev, pri ktorej sú postihnuté larvy v štádiu tzv. „stočeného červa“. Ide o zhnitie lariev polybakteriálneho pôvodu.

Nákaza sa vyskytuje na všetkých svetadieloch. Na Slovensku evidujeme každý rok hnilobu včelieho plodu, avšak len niekoľko ohnísk.

P ô v o d c a .  Výskum pôvodcov nákazy sa datuje od roku 1885, kedy Cheschire a Cheyne popísali Bacillus alvei. Teraz sa nazýva Paenibacillus alvei. Na začiatku tohoto storočia Maasen a White popísali ďalšieho pôvodcu, ktorého nazvali Streptococcus pluton. Teraz sa nazýva Melissococcus pluton, ktorého vo svete považujú za jediného pôvodcu. V našich podmienkach, podľa Drobníkovej a Toporčáka, je hniloba včelieho plodu spôsobená hlavne dvoma pôvodcami, a to nesporulujúcim zárodkom  Melissococcus pluton a sporulujúcim  Paenibacillus alvei. Okrem týchto sa môžu pri hnilobe vyskytovať ešte aj sekundárne (príležitostné) patogény ako Bacterium eurydice, Enterococcus faecalis, Enterococcus faecium, Bacillus laterosporus, Bacillus gracillesporus a iné.

Melissococcus pluton sú grampozitívne, mierne pretiahle, na koncoch zašpicatené koky o priemere 0,8 µm. Môžu sa vyskytovať jednotlivo, poprípade v retiazkach alebo v zhlukoch. Je to zárodok anaeróbny, nerastie v prítomnosti kyslíka, vyžaduje určité množstvo oxidu uhličitého.

 

Paenibacillus alvei je grampozitívna sporulujúca tyčinka o veľkosti 0,5–0,8 µm. Po celom povrchu má dlhé bičíky. Spóry sú oválne 0,8 x 1,8 – 2,2 µm, výrazne väčšie ako spóry  Paenibacillus larvae. Spóry  tvorí uprostred  alebo na konci bunky, ktorá sa pri tvorbe  spóry rozšíri. Na  konci  spór  zostávajú  dlho  zachované zbytky sporangií vo forme tenkých výbežkov, čo u spór Paenibacillus larvae sa nikdy nevyskytujú. Paenibacillus alvei je aerobný zárodok, ale môže rásť i bez prístupu kyslíka.

          

P r i e b e h  a  p r í z n a k y .  Baktérie sa dostanú s potravou do žalúdka lariev, rýchlo sa rozmnožujú a vyplnia celú žalúdočnú dutinu. Larvy bývajú nakazené skoro po vyliahnutí. Väčšinou larvy hynú ešte pred zaviečkovaním     a rýchle sa rozkladajú. Ak nie sú odstránené včelami, vyschnú na príškvar, ktorý sa dá ľahko z bunky vybrať.

Hniloba včelieho plodu sa klinicky prejaví u nezaviečkovaného plodu. Nezaviečkované infikované larvy strácajú článkovanie, ich telo mäkne a klesajú na dno bunky. Menia sa z perleťovobielej na žltú až nakoniec na tmavohnedú kašovitú hmotu. Netvoria pri vyťahovaní nitky podobné  ako pri more  včelieho plodu.  K hynutiu  lariev dochádza  vo veku  4–5  dní  v nezaviečkovaných bunkách (v ojedinelých prípadoch až po zaviečkovaní). Po vyschnutí je ich možné ľahko odstrániť. Pach odumretých lariev je odporne hnilobný až ostro kyslý.

D i a g n o s t i k a .  Pre zistenie hniloby včelieho plodu je  nevyhnutná mikroskopická  diagnostika.  Je  možné  pripraviť  preparát z  príškvaru,  ktorý necháme  nabobtnať, alebo  z  tmavých rozkladajúcich sa larvičiek. Pozorujeme koky Melissococcus pluton zoradené v zhlukoch a tyčinky Paenibacillus alvei s typickými oválnymi spórami, ktoré majú na póloch zbytky sporangií.

K laboratórnemu vyšetreniu sa zasiela vzorka plodového plástu s uhynutým plodom. Vzorka plástu musí byť najmenej 10 x 15 cm veľká a nemá obsahovať medné zásoby.

T l m e n i e . Pri tlmení hniloby včelieho plodu postupujeme podľa Smerníc veterinárnej starostlivosti č. 1500/1990 sekr.

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.