Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Birds 2

2. Nadrad : Letce - Neognathae

2.1. Rad : tučniakotvaré – Sphenisciformes

Tučniaky sú morské nelietavé vtáky, ktoré žijú na južnej pologuli. Sú prispôsobené životu na otvorenom mori a v extrémnom chlade. Väčšinu života trávia vo vode, v ktorej sa veľmi dobre pohybujú plutvovitými krídlami. Živia sa rybami, mäkkýšmi, hlavonožcami, planktónom. Korisť lovia na hladine, aj pod vodou. Niekoľko druhov tučniakov sa morskými prúdmi dostane až do tropických oblastí. Najčastejšie sa v ZOO chovajú druhy pochádzajúce z teplejších oblastí, lebo nevyžadujú zvláštnu klimatizáciu ako tučniak jednopásy (Spheniscus humboldti) a tučniak okuliarnatý  (Spheniscus demercus). Z chladnejších oblastí sa chová hlavne tučniak patagónsky (Aptenodytes patagonicus) dosahujúci hmotnosť až 21 kg, avšak na chov je potrebné zabezpečiť špeciálne ubikácie s klimatizáciou.      

Nároky na chov

Tučniaky sú hlavne v našich podmienkach chúlostivé na prostredie. Týka sa to hlavne antarktických a subantarktických druhov. Tieto druhy si vyžadujú klimatizované expozície s chladením a filtráciou vody a vzduchu. Optimálna chovná teplota sa pohybuje okolo bodu mrazu, maximálna do 5 oC. Subarktické druhy vyžadujú teplotu okolo 10 oC. Tučniaky chováme v bazénoch s morskou vodou. V pavilónoch pre antarktické tučniaky je vhodné zabezpečiť v období od apríla do septembra trvalé antarktické zimné šero. Naopak od polovice októbra udržujeme osvetlenie celých 24 hodín. Takýmto spôsobom tučniakom v zajatí prispôsobujeme prírodné podmienky Antarktídy. Ďalším problémom pri chove všetkých druhov tučniakov je podlaha ubikácie. Nesmie byť príliš tvrdá, musí byť hladká a musí sa dať ľahko čistiť. Nevhodná podlaha môže spôsobiť bakteriálne zápaly nôh u tučniakov. Najväčším nebezpečenstvom je aspergilóza, v pľúcnej forme.

Tučniaky chováme v kruhovitých bazénoch, hĺbka vody by mala byť minimálne 1 m. Chováme ich v skupinách, ktoré tvoríme v prvom rade v závislosti od miesta pôvodu. Len tak môžeme zabezpečiť vhodné klimatické podmienky v danom pavilóne. Tučniakom, ktoré hniezdia počas celého roka, do expozície umiestňujeme drevené búdky na hniezdenie. Kŕmia sa morskými rybami, ktoré musia byť vykostené a nakrájané na primerane veľké kúsky. Sladkovodné ryby (plotice a iné) dostávajú len výnimočne pri predvádzaní ich loveckých schopností. Priemerná denná kŕmna dávka pre tučniaka je 0,6 – 1 kg, väčšie druhy spotrebujú až 1,5 kg rýb.                               

Rozmnožovanie

V ZOO sa pravidelne rozmnožujú tučniak jednopásy, ktorý sa chová v skupinách, pričom v rámci skupiny si každý chovný pár ochraňuje svoje teritórium. Samec so samicou si obsadzuje búdku na hniezdenie, alebo zemnú noru. Samica znáša 1 až 3 vajcia v intervaloch 2 až 5 dní. Na vajciach sedia obaja partneri 38 až 43 dní. Aj o mláďatá sa rodičia starajú spoločne. Kŕmia ich vyvrhnutou potravou z pažeráku.

Tučniak patagónsky (Aptenodytes patagonicus) pochádza zo subarktických oblastí a vyžaduje klimatizovanú ubikáciu. Pri dvorení samec vydáva hlasné trúbenie, po párení samica kladie jediné vajce, o ktoré sa striedavo starajú obaja rodičia. Prvých 15 dní sedí na vajci samec, potom každých 4 až 5 dní sa strieda so samicou. Inkubácia trvá 54 dní. Mláďa kŕmia obaja rodičia.

 

2.2. Rad : potáplicotvaré - Gaviiformes

Potáplice vedia výborne plávať a potápať sa. Dokážu sa ponoriť až do hĺbky 75 m na niekoľko minút. Žijú v arktických a subartkických oblastiach. Majú krátke krídla a chvost, ale napriek tomu vedia výborne lietať. V ZOO sa najčastejšie chová potáplica severská (Gavia arctica).

Nároky na chov

Potáplice chováme vo vodnej nádrži s množstvom živých rýb. Hĺbka vody by mala byť približne 1,5 m. Manipulácia s nimi si vyžaduje opatrnosť, lebo majú dlhý a špicatý tvrdý zobák, ktorým často mieria na tvár ošetrovateľa. V zajatí sa kŕmia suchozemskými a vodnými červami, mäkkýšmi, hmyzom a menšími nasekanými rybami. Denná kŕmna dávka je 0,2 – 0,4 kg.

V zajatí sa prakticky nerozmnožujú.

 

2.3. Rad : potápkotvaré - Podicipediformes

Potápky žijú vo vnútrozemských vodách celého sveta. Vedia výborne plávať a potápať sa. V ZOO sa chovajú príležitostne, lebo na chov sú potrebné väčšie vodné nádrže, napr. rybníky, ktorých brehy sú husto porastené vegetáciou. Najčastejšie sa chová potápka hnedá (Tachybaptus ruficollis), potápka chocholatá (Podiceps cristatus) a potápka čiernokrká (Podiceps nigrocollis).

Nároky na chov

Potápky sa chovajú v hlbokých, priestranných nádržiach, do jednej tretiny zarastených vodnou vegetáciou. Hĺbka vody by mala byť aspoň 1,5 m, s dostatočným množstvom potravy ako sú ryby, vodný hmyz a jeho larvy, kôrovce a mäkkýše. Na hladinu vody môžeme občas hodiť na kŕmenie svrčky domáce. Inak sa kŕmia červami, mäkkýšmi, hmyzom, malými rybkami. Denná kŕmna dávka je 0,2 – 0,4 kg.

V zajatí hniezdia vzácne, ak áno, najčastejšie potápka malá. Hniezdo si buduje na vode, medzi rastlinami. Samica znáša 4 až 6 vajec, na ktorých sedí striedavo so samčekom 20 až 21 dní.

 

2.4. Rad : víchrovníkotvaré – Procellariiformes

Do tohto radu patria albatrosy, fulmary, búrkozvesty a víchrovníky. Sú to morské vtáky, ktoré žijú na celom svete. Väčšinu života prežijú na mori. Živia sa planktónom, rybami alebo inými morskými živočíchmi. Vzhľadom k ich spôsobu života ich chov v ZOO nie je možný.

 

2.5. Rad : pelikánotvaré - Pelecaniformes

Túto skupinu veľkých vodných vtákov predstavujú pelikány, kormorány, faetomy, fregaty a suly.

Najčastejšie chovaní zástupcovia sú kormorány, a to hlavne kormorán veľký (Phalacrocorax carbo), americký kormorán ušatý (Phalacrocorax auritus), austrálsky kormorán pestrý (Phalacrocorax sulcirostris) a kormorán chocholatý (Phalacrocorax aristotelis) pochádzajúci z Európy.

Nároky na chov

Kormorány chováme v skupinách, vo veľkých voliérach so suchými kmeňmi s množstvom rozvetvených konárov, na ktorých hniezdia. Na zem predkladáme vetvičky, rákosie alebo dlhú trávu, ktoré vtáky využívajú na stavbu hniezda. Do voliéry nie je vhodné umiestniť zelené stromy, lebo kormorány im veľmi rýchlo olámu čerstvé vetvy a stromy potom hynú. Súčasťou voliéry je väčší bazén, ktorého brehy súvislo prechádzajú na súš. Kormorány môžeme chovať aj voľne na rybníku, ale len s amputovanou časťou krídla. Do rybníka umiestňujeme skalnatý ostrov s množstvom hrubých konárov. Severské druhy kormoránov počas zimy ponechávame vonku, len počas mokrých a chladných zím ich premiestňujeme do vnútorných ubikácií s teplotou 10 oC. Tropické druhy kormoránov premiestňujme v zime do vyhrievaných ubikácií s teplotou 14 oC. V zajatí ich kŕmime sladkovodnými rybami v celku alebo nakrájané. Mäso by malo byť chudé. Denná kŕmna dávka je 1 kg.

Rozmnožovanie

Kormorány žijú a hniezdia v kolóniách, pričom každý pár si stavia vlastné hniezdo. Samica znáša dva až šesť vajec, na ktorých striedavo s partnerom sedí približne 30 dní. Mláďatá kŕmia 3 až 4 krát denne obaja rodičia.   

Z pelikánov sa najčastejšie v ZOO chovajú pelikán ružový (Pelecanus onocrotalus), pelikán kučeravý (Pelecanus crispus), pelikán okuliarnatý (Pelecanus concpicillatus) a pelikán hnedý (Pelecanus occidentalis).

Nároky na chov

Pelikány žijú v spoločenstvách. Chováme ich v skupinách, vo výbehoch s vodnou nádržou alebo rybníkom. Hĺbka vody by mala byť 1,5 až 2 m. Pelikánom je nutné amputovať časť krídla s ručnými letkami. Do vodných nádrží umiestňujeme živé ryby, ktoré si pelikány lovia samy. Veľmi často sa nechajú kŕmiť mŕtvymi rybami, ktoré chytajú do nastavených vakov. Takýmto individuálnym kŕmením dosiahneme lepší prehľad o prijímaní potravy jednotlivcov. Do vodnej nádrže k týmto vtákom neumiestňujeme menšie druhy, lebo by ich mohli pelikány zabiť. Druhy pelikánov pochádzajúcich z Európy môžeme chovať vo vonkajších výbehoch až do prvých mrazov. Na zimu ich premiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou 15 oC. Pelikány často hniezdia v zime. Vtedy zvyšujeme teplotu v ubikácii o 3 - 4 oC. Pelikány premiestňujeme do zimných ubikácií preháňaním alebo prenášaním. Pri odchyte je nutné dávať pozor na ich zobák, ktorým by mohli spôsobiť ošetrovateľom vážne zranenia. Kŕmime ich sladkovodnými rybami a denná kŕmna dávka je 3 – 3,5 kg.

Rozmnožovanie

Na tvorbu hniezda pelikánom predkladáme sekanú slamu, kúsky rákosia, vetvičky. Do hniezda kladú pelikány dve vajcia, na ktorých striedavo sedia obaja rodičia 29 až 36 dní. Po vyliahnutí mláďatá sa kŕmia vyvrhnutou, natrávenou potravou svojich rodičov, neskôr im ju vyberajú priamo z vakov.

 

2.6. Rad : bocianotvaré - Ciconiiformes

Do radu brodivce patria : volavky, bučiaky, bociany, ibisy, lyžičiare, člnozobce a takatry. Všetky tieto druhy majú dlhý zobák, zaoblené telo s dlhým krkom a dlhé nohy, ktoré im umožňujú brodiť sa v plytkej vode. Lovia ryby, obojživelníky, mäkkýše a kôrovce. Väčšina z nich loví individuálne, ale v čase odpočinku a hniezdenia sa tieto vtáky združujú do kŕdľov. Brodivce obývajú sladkovodné biotopy celého sveta.

2.6.1. Čeľaď : ibisovité (Threskiornithidae)

Obývajú močiare tropických a subtropických oblastí. Najčastejšie sa chová ibis posvätný (Threskiornis aethipicus), ibis hagedaš (Bostrychia hagedash) z Afriky, austrálsky ibis žltokrký (Threskiornis spinicollis), ibis hnedý (Plegadis falcinellus), ibis červený (Eudocimus ruber) z Južnej Ameriky. V poslednej dobe sa chová v zajatí ibis skalný, ktorému hrozí vyhynutie.

Nároky na chov

Ibisovité chováme v skupinách, vo veľkých voliérach so stromami a vysokými kríkmi. Menšie druhy môžeme chovať spoločne s menšími druhmi volaviek. Takto zmiešané kolónie sú časté aj v prírode. Jednotlivé páry si budujú hniezda vo vetvách, na ktoré môžeme upevniť základ hniezd, k čomu nám dobre poslúžia napr. dná starých košíkov. Inak v jarnom období predkladáme vtákom stavebný materiál ako prútie, steblá trávy alebo rákosie. Súčasťou voliéry musí byť vhodná nádrž s 0,5 m hlbokou vodou. V zimnom období ibisovité premiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou približne 15 oC. Vo voľnej prírode sa jednotlivé druhy ibisov živia hmyzom, jeho larvami, rakmi, červami a žabkami.

Rozmnožovanie

Ibisy si budujú hniezda na stromoch. Samica znáša 2 až 6 vajec a s partnerom sa strieda pri sedení 21 až 25 dní. Aj o mláďatá sa starajú rodičia spoločne. Spočiatku mláďatá sa kŕmia potravou priamo z pažeráka rodičov.

2.6.2. Čeľaď : bocianovité (Ciconiidae)

Sú veľké vtáky na vysokých nohách s dlhým, špicatým zobákom. Vyskytujú sa v teplejších oblastiach aj v oblastiach mierneho pásma. V ZOO sa bežne chovajú bocian biely (Ciconia ciconia) a bocian čierny (Ciconia nigra). Vo veľkom počte sa chová aj marabu africký (Leptoptilos crumeniferus) alebo marabu indický (Leptoptilos dubius). Častým chovancom v ZOO je aj z Afriky pochádzajúci bocian sedlatý (Ephippiorhynchus senegalensis) alebo juhoamerický jabiru (Jabiru mycteria).

Nároky na chov

Bociany chováme väčšinou v pároch. Menšie druhy môžeme umiestniť do spoločných výbehov s väčšími druhmi kačiek, husí a labutí. Väčšie druhy ako napr. marabu alebo jabiru chováme samostatne v menších výbehoch s plytkou vodnou nádržou. Najvhodnejším prostredím pre chov je menší rybník s ostrovom, na ktorom vytvoríme podmienky na hniezdenie. Na základ hniezda môžeme nahromadiť konáre a pod. Bocianom je potrebné zastrihávať letky. Na zimu ich umiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou 15 oC. Bociany sa živia rôznymi živočíchmi, napr. obojživelníkmi, hmyzom, dážďovkami, hadmi, jaštericami, pijavicami, rybami, vtáčími mláďatami, myšami. Dokážu uloviť aj krtka a mláďa zajaca.

Rozmnožovanie

Najčastejšie sa v zajatí rozmnožuje bocian biely. Samica znáša 4 až 5 vajec, na ktorých striedavo sedí aj so samcom. V noci na hniezde sedí len samica. Inkubácia trvá 30 až 34 dní a o vyliahnuté mláďatá sa starajú obidvaja rodičia.

2.6.3. Čeľaď : volavkovité (Ardeidae)

 sú stredne veľké vtáky na vysokých nohách a klinovitým dlhým zobákom. Žijú prevažne v subtropických a tropických oblastiach na celom svete. Niekoľko druhov sa vyskytuje aj v miernom pásme Európy. Volavky sa živia hmyzom, inými bezstavovcami a malým stavovcami. Najčastejšími zástupcami chovanými v ZOO sú : bučiak nočný (Nycticorax nycticorax), volavka člnozobá (Cochlarius cochlarius), volavka chochlatá (Bubulcus ibis), volavka striebristá (Egretta garzetta), volavka biela (Casmerodius albus) a volavka popolavá (Ardea cinerea).  

Nároky na chov

Volavky nie sú náročné na chov. Menšie druhy chováme v skupinách. Väčšie druhy sa do kolónie združujú v dobe hniezdenia. Vtáky umiestňujeme vo veľkých voliérach s vysokými stromamy kde si budujú hniezda. Na konáre môžeme umiestniť dno zo starých košíkov, do ktorých si volavky vystelú hniezdo. Súčasťou voliéry musí byť priestranná vodná nádrž, nie príliš hlboká. Vo voľných rybníkoch môžeme chovať volavky s inými druhmi vtákov, odpovedajúcej veľkosti. Voľne chovaným volavkám je potrebné zastrihávať krídla. Na zimné obdobie volavky premiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou 15 oC. Menšie druhy môžeme nechať počas zimy v skupinách. Kŕmime ich drobnými cicavcami, malými vtákmi, obojživelníkmi, mäkkýšmi, červami a nepohrdnú rakmi.

Rozmnožovanie

Menšie druhy volaviek znášajú 2 až 8 vajec, na ktorých striedavo sedia obaja rodičia po dobu 21 až 25 dní. Spočiatku sú mláďatá kŕmené priamo z pažeráka a neskôr im potravu rodičia vyvrhujú.

 

Podrad : plameniaky - Phoenicopteri

Plameniaky sú nádherné, ružovo alebo červeno sfarbené dlhonohé vtáky. Žijú v tropických a subtropických oblastiach, kde obývajú plytké, slané alebo brakické vody. Združujú sa v obrovských kŕdľoch, v ktorých môže byť až milión jedincov. Plameniaky sú potravne vysoko špecializované a svojim ohnutým zobákom filtrujú z vody mikroskopické rastliny a živočíchy. Najčastejšie sa chovajú plameniak ružový (Phoenicopterus ruber), plameniak čílsky (Phoenicopterus chilensis) a plameniak červenozobý (Phoeniconaias minor).

Nároky na chov

Plameniaky chováme v skupinách. Spoločne môžeme chovať aj plameniaky kubánske, ružové a čílske, ale u týchto poddruhov hrozí vzájomné kríženie. Plameniaky červené, plameniaky andské a plameniaky jamesové chováme v samostatných skupinách. Tieto nádherné vtáky chováme v rozľahlých, plytkých a členitých vodných nádržiach. Na brehu z hliny budujeme základy komínovitých hniezd. Plameniaky takéto hniezda dobudujú alebo si postavia vlastné. V inej časti vodnej nádrže vytvoríme kŕmny priestor, pričom krmivo umiestňujeme do plytkej misy nad hladinu vody. Na zimu premiestňujeme plameniaky do vyhrievaných ubikácií s plytkým bazénom. Teplota v chovnom zariadení by mala byť približne 18 oC.   

Rozmnožovanie

Rozmnožovanie plameniakov v ZOO nie je celkom jednoduché. Vtáky pravidelne hniezdia a znášajú vajcia, ale nevyvedú mladé. Samice znášajú do vysokých hniezd 1 až 3 vajcia, na ktorých sedia 30 až 32 dní. Mláďatá sa prvých 6 dní zdržiavajú v hniezde, ktoré potom opúšťajú a pohybujú sa vo vode. Prvé tri týždne sú mláďatá kŕmené kašovitou potravou zo zobáka svojich rodičov.

 

2.7. Rad : husotvaré – Anseriformes

Zúbkozobce sú veľké až stredne veľké vtáky, medzi ktoré patria kačice, husi, labute, ktoré obývajú vnútrozemské sladkovodné mokrade, a anhimy, ktoré ako jediné  pochádzajú z Južnej Ameriky. Vyskytujú sa aj v ústiach riek do morí. Sú výbornými letcami, niektoré druhy sa vedia aj potápať za korisťou a niektoré sa pasú na súši. Rodičia sa o svoje mláďatá vzorne starajú a premasťujú im perie, lebo mazové žľazy mláďat sú spočiatku nefunkčné.

 V zoologických záhradách sú najčastejšími chovancami.

2.7.1. Čeľaď : pahusorodé – Anseranatinae

Tvorí jeden druh husiarka strakatá (Anseranas semipalmata), ktorá obýva južnú časť Novej Guiney a sever Austrálie. Je vzácnym exemplárom chovaným v zajatí. Chová sa v plytkej mokraďovitej vodnej nádrži s trávnatým výbehom. Môže sa spoločne chovať aj s inými druhmi podobne veľkých zúbkozobcov.

2.7.2. Čeľaď : stromárky – Dendrocygninae

Najčastejšie sa chovajú stromárka vdovská (Dendrocygna viduata), stromárka sivokrká (Dendrocygna autumnalis), stromárka antilská (Dendrocygna arborea).

Nároky na chov

Chováme ich v pároch v priestranných voliérach. Môžu sa chovať vo vonkajších výbehoch aj spoločne s inými druhmi vodných vtákov, ale musia mať amputované krídla alebo pristrihnuté letky. Pre chov je nevyhnutná vodná nádrž. Do okolitých stromov umiestňujeme búdky na hniezdenie, ku ktorým zabezpečíme dobrý prístup. Pre voľne chované vtáky so skrátenými krídlami búdky umiestňujeme nízko nad zemou. V zimnom období sa stromárky premiestňujú do vyhrievaných ubikácií s teplotou vzduchu 15 oC.

V zajatí sa dobre rozmnožujú. Samice znášajú 8 – 16 vajec. Na ich sedení sa u niektorých druhov striedajú aj samce. Inkubácia trvá 27 – 28 dní.

Podčeľaď : husi – Anserinae

Do tejto podčeľade patria labute, husi a bernikly. Najčastejšie sa chovajú v zoologických záhradách labute. Napríklad labuť veľká (Cygnus olor), labuť spevavá (Cygnus cygnus), labuť čierna (Cygnus atratus). Z husí sú častými chovancami hus divá (Anser anser), hus malá, hus indická, hus snežná, atď.         

Nároky na chov

Labute chováme  na priestranných jazierkach, rybníkoch, pričom hĺbka vody musí byť najmenej 1 m . Labute si vyžadujú vodné prostredie. Mláďatá musia pravidelne plávať. Na súši ich odchov nie je možný. Severské druhy labutí i austrálske labute môžeme chovať vo vonkajšom prostredí po celý rok. Druhy pochádzajúce z teplejších oblastí premiestňujem na zimu do vyhrievaných ubikácií. Labute v dobe párenia chováme v pároch. V jednom výbehu je umiestnený len jeden pár labutí, lebo viacero párov by sa spolu neznieslo.

Husi a bernikly ako labute žijú v trvalých pároch. Na jednom chovnom mieste ich môžeme chovať niekoľko párov spoločne, ale každý pár si vyčleňuje svoje teritórium. V spoločnom výbehu  husi a kačky nechováme, lebo kačky dostávajú krmivo s vyšším obsahom bielkovín, čo pri spoločnom kŕmení spôsobuje husiam tráviace poruchy.

Rozmnožovanie

Rozmnožovanie nie je problematické. Labute si stavajú hniezda na zemi. Samce pomáhajú zbierať stavebný materiál. Vnútro hniezda s priemerom niekedy až dva metre je vystlaté lístím a páperím. Na pomoc im predkladáme rôzne konáriky, trávy, slamu atď. Do pripraveného hniezda v apríli až máji znesie samica 3 – 9 vajec. Kým samica sedí na vajciach asi 35 dní samec ju stráži. Hneď po vyliahnutí rodičia vedú mladé k vode. Prvou potravou mláďat so vodné rastliny. Dorastajúce labute sa kŕmia vodnými rastlinami, trávami, hmyzom, mäkkýšmi, červami a niekedy aj obojživelníkmi a rybami.

Z husí sa v zajatí najčastejšie odchováva hus divá. Na jar začína hniezdiť na vyvýšených miestach.  Mohutné hniezda stavajú samice s rôzneho tŕstia, konárikov a stebiel tráv. Vnútro hniezda vystelú lístím a páperím. Stavebný materiál prináša z okolia samec. Samica kladie 4 – 9 špinavobielych vajec a sedí na nich 27 - 29 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo po dvoch dňoch a vydávajú sa na vodu.

Podobne sa rozmnožujú aj bernikly.

Podčeľaď : kačice – Anatinae

Húsky tvoria prechod medzi husami a kačicami. Anatomicky a morfologicky sa podobajú plávajúcim kačiciam a spôsobom života husiam. V zoologických záhradách sa často chovajú húska hrdzavá (Tadorna ferruginea), húska nílska a iné. Z plávajúcich kačíc sa najčastejšie chová kačica divá (Anas platyrhynchos), severoamerická kačička karolínska, kačička mandarínska z východnej Ázie, kačička hrivnatá z Austrálie. Z potápajúcich sa kačíc sa v zoologických záhradách stretávame s chochlačkou vrkočatou (Aythya fuligula), hlaholkou severskou (Bucephala clangula), kajkou morskou (Somateria mollissima), hrdzavkou potápavou (Netta rufina).

Nároky na chov

Húsky chováme spoločne s ďalšími zúbkozobcami v pároch. Každý pár si obhajuje svoje teritórium. Niektoré druhy hniezdia v zemných norách, s chodbou dlhou i jeden meter. Hniezdiace búdky vyrobíme z dosák s odklápacou strieškou, aby sme hniezdo mohli kontrolovať. Búdky, hniezdiace nory prikryjeme lístím a machom. Iným druhom umiestňujeme búdky na zem. Húsky si hniezda vystelú lístím, perím alebo machom, alebo si z materiálu vybudujú hniezdo vlastné.

Životným prostredím pre kačice je voda. Najvhodnejším na chov je rybník s množstvom malých ostrovčekov, rákosím, vodnými rastlinami. Na hniezdenie sa hodia drevené búdky, ktoré umiestnime na ostrovčekoch alebo pri brehoch. Búdky sú dlhé 70 cm a vysoké a široké 40 cm. Otvor mám mať priemer približne 15 cm. V búdke oddelíme časť na hniezdo, ktoré vystelieme pilinami, lístím, machom. Pre kačice hniezdiace v dutinách stromov umiestňujeme búdky na vyvýšené miesta pri vode. Vchod do búdky má mať priemer asi 12 cm, výška 70 cm a šírka 35 cm. Všeobecne veľkosť búdky by mala zodpovedať veľkosti jednotlivých druhov. Kŕmne miesta na brehoch chránime strieškou. Vzácne alebo malé druhy chováme vo voliérach s bazénom. Tropické teplomilné druhy umiestňujem na zimné obdobie do vyhrievaných ubikácií. Druhy z chladnejších oblastí ponechávame vo voľnom výbehu aj počas zimy, ale je potrebné udržiavať aspoň časť hladiny bez ľadu.

Rozmnožovanie

Húsky hrdzavé sa v zajatí dobre rozmnožujú. Samice  kladú 7 – 12 vajec niekedy i viac. Na vajciach sedia 27 – 29 dní. Počas sedenia samce strážia svoje družky. Po vyliahnutí mláďatá vyvedú k vode samice.

Aj kačice sa v zoologických záhradách pravidelne rozmnožujú. Samice kačíc v závislosti od druhu kladú 7 – 15 vajec. V priemere na nich sedia 22 – 30 dní. O mláďatá sa starajú len samice.

 

2.8. Rad : sokolotvaré – Falkoniformes

Dravce sú takmer výlučne mäsožravé a sú dokonalými predátormi. Na lov sú prispôsobené silným svalnatým telom, mohutným zahnutým zobákom a silnými smrtiacimi pazúrmi. Do tejto skupiny vtákov patria : kondory, hadožrúty, orly, jastraby, supy, myšiaky a sokoly. Väčšina z nich loví cez deň. Živia sa červami, slimákmi, hmyzom, rybami, obojživelníkmi, plazmi, cicavcami a inými vtákmi. Niektoré druhy sa živia mŕtvymi telami zvierat. Dravce sú rozšírené na celom svete, okrem Antarktídy. V ZOO sa najčastejšie chovajú : kondor morkovitý (Cathartes aura), kondor golierikatý (Vultur gryphus), hadožrút nohatý (Saggitarius serpentarius), sup hnedý (Aegypius monachus), sup bielohlavý (Gyps fulvus), zdochlinár biely (Neophron percnopterus), bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus). Z ďalších dravcov sa chovajú : orol skalný (Aquila chrysaetos), orol stepný (Aquila rapax), myšiak hôrny (Buteo buteo), haja tmavá (Milvus migrans), včelár lesný (Pernis apivorus), jastrab veľký (Accipiter gentilis), sokol myšiar (Falco tinnunculus).

Nároky na chov

Dravce chováme vo veľkých spoločných alebo menších priestranných voliérach, v pároch. Do spoločnej voliéry umiestňujeme len také druhy, ktoré na seba neútočia. Vo voliére musí byť členitý terén so skalami, rôznymi výklenkami, polojaskynkami aby si jednotlivé vtáky mohli vytvoriť vlastné teritóriá. V čase hniezdenia ich oddeľujeme do samostatných voliér. Manipulácia s týmito dravcami si vyžaduje veľké skúsenosti, veľa opatrnosti a vedomosti o ich správaní sa. Tropické a subtropické druhy na zimné obdobie premiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou 15 až 18 oC.

Kondory môžeme chovať vo veľkých voliérach aj s inými druhmi dravcov. Chováme ich v pároch, na zimu všetky druhy kondorov premiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou 15 až 18 oC.

Hadožrút nohatý pochádza z Afriky a loví hady. Chová sa v priestranných voliérach v páre, na zimu je nutné hadožrúta premiestniť do vyhrievanej ubikácie s teplotou vzduchu 18 oC.

Sokoly chováme v menších voliérach, väčšinou v pároch. Mnohé druhy sa využívajú v sokoliarstve. Sokolom do voliér umiestňujeme konáre na sedenie alebo skalky s jaskyňami na hniezdenie. Pre mnohé druhy vytvárame vo vonkajších voliérach búdky napodobňujúce dutiny stromov. Kŕmne miesto by malo byť v závetrí a s prístreškom. Teplomilné druhy umiestňujeme na zimné obdobie do vyhrievaných ubikácií s teplotou 16 oC.

Rozmnožovanie

Dravce na zahniezdenie potrebujú kľud. Preto chovné páry umiestňujeme do voliér, ktoré sú z jednej tretiny po stranách a zhora prekryté stenou z dosák alebo rohoží. Vzácne druhy rozmnožujeme mimo expozície pre návštevníkov. Supy si stavajú hniezdo z konárov, chlpov a pod. Samica supa znesie do hniezda jediné vajce, na ktorom sedí striedavo so samcom 55 dní. Mláďa je kŕmené natrávenou potravou oboma rodičmi.

V ZOO sa kondory rozmnožujú zriedkavo. Samica znáša dve až tri vajcia, na ktorých striedavo sedia obaja partneri 38 až 41 dní. Mláďatá sú kŕmené natrávenou potravou oboch rodičov.

Hadožrútom pripravíme základ hniezda z prútia vo výške 1,5 m a k hniezdu pripevníme rebrík. Hniezdo aj s najbližším okolím by malo byť zastrešené. V zajatí sa tento druh rozmnožuje veľmi vzácne.

Niektoré druhy sokolov, napr. sokol myšiar, sa v ZOO rozmnožujú pravidelne. Samica znáša tri až sedem vajec do búdky upevnenej na strome, alebo do skalnej dutiny. Na vajciach sedí samica 28 až 30 dní. Vyliahnuté mláďatá spočiatku kŕmi samec, samica túto potravu porcuje a podáva mláďatám. Ulovený hmyz samce podávajú mláďatám priamo.

 

2.9. Rad : kurotvaré – Galliformes

Do tejto skupiny patria vtáky, ktoré väčšinu života sa zdržiavajú na zemi. Sú to napr. tabony, tetrov, prepelice, pávy, bažanty. Sú rozšírené na všetkých svetadieloch, okrem Antarktídy. Obývajú rôzne biotopy, od púští po husté lesy a tundru. Mnohé druhy sa vyznačujú nápadným pohlavným dimorfizmom, takže samce sú ináč sfarbené ako samice. Väčšina týchto hrabavých vtákov žije v polygamii, to znamená, že jeden kohút má niekoľko sliepok.

2.9.1. Čeľaď : tabonovité - Megapodiidae

Do tejto čeľade patria vtáky pochádzajúce z Austrálie a Novej Guinei. Sú to vtáky, ktoré nevysedávajú svoje vajcia a ani ich nepodkladajú iným druhom. Budujú „umelé liahne“, čiže navŕšené kopy z rastlinného materiálu alebo teplé miesta v piesku, v blízkosti sopečných, horúcich prameňov. Tieto liahne vytvárajú samce, ktoré sa aj starajú o vajcia, vetrajú ich a zahrabávajú. V ZOO sa najčastejšie chová austrálsky tabon lesný (Alectura lathami).

Nároky na chov

Tabony chováme vo voliére v pároch. Do chovného zariadenia umiestňujeme husté kríky, ktoré slúžia samiciam ako úkryty. Na stavbu umelej liahne predkladáme samcom množstvo kyprej zeminy, rašeliny, lístia, machu, atď. Samce z týchto prírodných materiálov navŕšia veľkú kopu, v ktorej rozkladajúce sa rastliny vytvárajú potrebné teplo na inkubáciu vajec. Samec teplotu v inkubátore kontroluje vyplazeným jazykom. Ak je teplota vyššia, začne kopu rozhrabovať a vajcia ochladzovať a ak je teplota nižšia, začne prihrabávať na kopu ďalší materiál.

Samice tabonov na vrchole kopy vyhrabávajú jamku, do ktorej znášajú v dvoj až deväťdňových intervaloch  celkovo 20 vajec špičkou dole. Vo vodorovnej polohe sa zárodky nevyvíjajú a preto pri umelom odchove v liahni je nutné vajcia umiestniť taktiež špičkou dole. O vajcia sa stará samec a mláďatá sa vyliahnu po 60 dňoch.

2.9.2. Čeľaď : hokovité – Cracidae

Hokovité žijú v Južnej a Strednej Amerike. V ZOO sa chová hoko mitu (Crax mitu), hoko obyčajný (Crax alector) a hoko žltozobý (Crax fasciolata). Všetky hokovité žijú v lesoch, ktoré opúšťajú len na krátky čas. Živia sa hlavne plodmi rastlín. V zajatí sa dajú veľmi rýchlo skrotiť.

Nároky na chov

Hoko chováme vo voliérach v pároch. Do voliér umiestňujeme veľké listnaté konáre, kríky, na ktorých vtáky odpočívajú. V zimnom období ich premiestňujeme do vyhrievaných ubikácií s teplotou 18 oC.

Hoko hniezdi na stromoch. Ako základ hniezda môžeme pripevniť plytký košík, ktorý si dotvorí vetvičkami. Samica znáša do hniezda dve vajcia, na ktorých sedí 30 dní.

2.9.3.Čeľaď : bažantovité – Phasianidae

Kurovité tejto čeľade sú rôznej veľkosti a obývajú Euroáziu a Ameriku. Do tejto čeľade zaraďujeme perličky, bažanty, pávy, prepelice a tetrovy. V ZOO sa najčastejšie chovajú : africká perlička bodkovaná (Numida meleagris), ázijský páv korunkatý (Pavo cristatus), americká morka divá (Meleagris gallopavo), bažant zlatý (Chrysolophus pictus), bažant poľovný (Phasianus colchicus), bažant kráľovský (Syrmaticus reevesii), bažant strieborný (Lophura nycthemera) a bažant ušatý (Crossoptilon auritum).

Nároky na chov

Bažanty chováme vo voliérach, ktoré by mali byť kryté aspoň z jednej tretiny. Na zadnú časť voliéry by mala nadväzovať ubikácia, ktorá slúži bažantom hlavne v noci, ako úkryt. Do voliéry vysádzame nízke listnaté a ihličnaté stromy. Časť plochy by mala byť pokrytá trávou. Bažanty môžeme chovať v pároch, alebo v skupine viacerých sliepok s jedným kohútom. Pre bezpečnosť sliepok v čase dvorenia, vytvárame husté krovité porasty. Hniezdo tvorí prikrytý kút vo voliére, vytvorený ihličím, slamenou rohožou a pod. Teplomilné druhy bažantov umiestňujeme na zimu do vyhrievaných ubikácií. Vysokohorské druhy v letnom období chránime pred teplom tak, že voliéry umiestňujeme pod vysokými stromami a do výbehov vysádzame husté kríky. Na ochladenie vzduchu sa môžu inštalovať vodné trysky.

Rozmnožovanie

Niektoré druhy bažantov sa v ZOO pravidelne rozmnožujú. Bažanty znášajú väčší počet vajec, ktoré odoberáme a dávame do liahne. Na vajciach sedí len samica, ktorá aj sama vyvádza mláďatá. Inkubačná doba u páva je 28 dní, u morky divej 26 až 28 dní, u bažanta obyčajného 22 až 27 dní, bažanta kráľovského 24 až 25 dní, atď.

 

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.