Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Mäsožravcov 2

Parazitárne choroby

 

Zoozvieratá ohrozuje celý rad vnútorných a vonkajších parazitov. Najzávažnejší vplyv parazitov na zdravotný stav zvierat je počas transportu, odchytu a ďalších stresujúcich faktoroch ako choroba, rekonvalescencia, poranenie, pôrod, a iné. V takom čase aj bežne sa vyskytujúce parazity, môžu vyvolať ťažké ochorenie.

Výskyt parazitóz v zoologických záhradách vo veľkej miere ovplyvňuje rôznorodé prostredie, v ktorom sú zvieratá chované. Najzložitejšia situácia je vo voľných výbehoch s prírodným prostredím. U mäsožravcov sa z ektoparazitov najčastejšie vyskytujú blchy, kliešte, vši, švoly a roztoče. Z endoparazitov to sú prvoky (kokcídie, toxoplazma) a hlístovce (nematoda).

Najčastejšie endoparazitózy ako kokcidióza, toxoplazmóza a askaridóza, strongyloidóza, cestodózy sú podrobne popísané v učebnici Veterinárna starostlivosť II (str. 103 – 107).

 

Endoparazitózy

Všeobecne u mäsožravcov sa stretávame napríklad s Echinococcus granulosus u šakalov, Dirofilaria immitis spôsobuje kardiovaskulárne problémy u kojotov a líšok. Bol zistený úhyn feneka ušatého na pľúcnu kapilariózu spôsobenú Capillaria aerophila.

U medveďovitých sa stretávame s askariózou. Typický paraziti medveďov sú Baylisascaris transfugaBaylisascaris multipapillata. Sú to viac ako 15 cm dlhé parazity, ktoré pri masívnej invázii môžu spôsobiť obštrukciu čreva. U medveďov sa vyskytuje aj Trichinella spiralis. Medvede sú objektom infekcie (často bez typických príznakov), lebo konzumujú aj zdochliny.

U lasicovitých šeliem sa vyskytuje mnoho parazitov napríklad z trematódov: Microphallus pirum, Orthosplanchnus fraterculus, Pricetrema zalophi, Phocitrema fusiforme.

Z nematód je to Porrocaecum decipiens, z akantocefalov je to Corinosoma strumosum, C. villosum, C. ehydri, C. macrosomum, a iné. Zo škrkaviek je to Halarachne miroungae a z cestód Diplogonoporus tetrapterusPyramicocephalus phocarum.

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené druhy endoparazitov, ktoré boli diagnostikované u mäsožravcov. Uvedení sú aj medzihostitelia a vnímavé druhy hostiteľov.

 

Giardióza

Giardióza patrí medzi najrozšírenejšie protozoárne ochorenie tenkého čreva psov a mačiek a prejavuje sa hnačkami. Postihuje predovšetkým mladé alebo oslabené jedince.

Prvok Giardia intestinalis (syn. Lamblia intestinalis) je prvok patriaci medzi bičíkovce. Vyskytuje sa u psov, mačiek, hospodárskych zvierat a človeka.

Vegetatívna forma parazituje na stene sliznice čreva, tam sa rozmnožuje a začne vytvárať spóry, ktoré hostiteľ vylučuje trusom. K nakazeniu dochádza perorálne, spórami kontaminovanou vodou alebo prostredím.

Giardie spôsobujú atrofiu črevných klkov a to vedie k zníženému vstrebávaniu hlavne tukov a vitamínov rozpustných v tukoch.

Ochorenie prebieha bez príznakov len s vylučovaním cýst, alebo ho sprevádza zvracanie a hnačka. Trus obsahuje tuk alebo hlien. Celkovo pozorujeme apatiu, chudnutie.

Nákazu potvrdíme koprologickým vyšetrením (flotačnou metódou) troch vzoriek trusu, ktoré odoberáme v priebehu týždňa. Ďalšie diagnostické metódy sú fluorescenčná metóda a ELISA test.

Liečebne môžeme podávať metronidazol, ornidazol, mebendazol, fenbendazol.

Prevencia spočíva zabezpečením zoohygieny chovu, vakcinujeme.

 

Neosporóza

Neosporóza je ochorenie objavené v roku 1984, ktoré sa zamieňalo s toxoplazmózou. Ochorenie vyvoláva prvok Neospora caninum, ktorý patrí medzi viachostiteľské kokcídie. Medzihostiteľmi sú bylinožravce a definitívnym hostiteľom je pes. Prenos je častejšie transplacentárny, možný je aj perorálnou cestou.

Ochorenie spôsobuje paralýzu panvových končatín, ztuhlosť, svalové kŕče a výraznú svalovú atrofiu a ťažké prehĺtanie. Hlavne u dospelých jedincov je možná aj kožná forma. Mačky sú proti neosporóze odolné.

Dôkaz špecifických protilátok (ELISA test), oocysty dokážeme mikroskopicky. Podávame klindamycín a trimetoprim denne po dobu 4 týždňov.

 

Babezióza

Babezióza je ochorenie psov a mačiek spôsobené krvnými parazitmi, ktoré napádajú hlavne červené krvinky. Parazita prenášajú kliešte.

Babeziózu spôsobujú Babesia canis (rozšírené v Amerike, Ázii, Afrike a južnej Európe), Babesia gibsoni (rozšírené v Ázii, Indii, Severnej Amerike, južnej Afrike) a Babesia felis (rozšírené v severnej Afrike, USA, Indii a Stredomorí).

Babézie sú prenášané do hostiteľa (psa) slinami infikovaných kliešťov. V tele psa napádajú červené krvinky. V krvinkách sa rozmnožia (vznikajú z jedného dva nové jedince) a napádajú ďalšie erytrocyty. Kliešť pri napadnutí psa vciciava jeho infikovanú krv. Parazity preniknú do črevných buniek kliešťa kde sa rozmnožujú až kým ho celého nevyplnia. Potom sa uvolnia a dostávajú sa do vaječníkov a vajíčok samičky kliešťa, tam vytvárajú cystám podobné štádiá. Ďalší vývin parazita sa uskutočňuje v novej generácii kliešťov, kde sa z cýst babézie uvolnia do „slín kliešťa“. Infikovaný kliešť napadne nového stavovca a cyklus pokračuje.

Vektorom parazitov sú kliešte rodu Rhipicephalus, HaemaphysalisDermacentor.

Ochorenie prebieha v akútnej alebo chronickej forme. V akútnych prípadoch pozorujeme horúčku (42 oC), anémiu, ikterus a hemoglobinúriu. Choré zvieratá slabnú, majú postihnutý tráviaci a dýchací systém. Môže byť postihnutá aj CNS, pri napadnutí mozgu pozorujeme príznaky podobné besnote. Ochorenie u mačiek neprebieha s výraznými príznakmi a väčšinou dochádza k spontánnemu uzdraveniu. Diagnostika sa opiera o nález babézií v erytrocytoch. Liečebne podávame imidokarb, pentamidin, diminazenaceturát.

 

Ektoparazitózy

 

Sarkoptový svrab

Sarkoptový svrab (sarkoptes, prašivina, skabies) je parazitárna chorba kože, často zamieňaná za alergiu, lebo diagnostika zákožiek je obtiažna.

Zákožky (Sarcoptes canis) sú vysoko nákazlivé ektoparazity, ktoré sa prenášajú priamym kontaktom. Pražívajú na hostiteľovej koži v stratum corneum, kde sa zavŕtavajú, vytvárajú chodbičky a kladú vajíčka. Inkubačná doba je 2 – 8 týždňov. Môžu parazitovať aj na človeku.

Prvé zmeny na koži sú hlavne na hlave a na končatinách, neskôr na celom tele. Pozorujeme erytém a papuly. Neskôr vznikajú chrasty, alopetické ložiská, zvýšená tvorba kožného mazu. Roztoče vylučujú exkréty a výlučky metabolizmu, ktoré spôsobujú veľké svrbenie. Klinické príznaky vznikajú aj pri malom počte parazitov.

Stanovuje sa na základe klinických príznakov, robí sa niekoľko zoškrabov kože. Aj pri negatívnom náleze zákožiek sa nesmú vylúčiť ako príčina. Ak sa svrbenie a kožné zmeny prejavia aj na ošetrovateľovi (ramená, brucho), pomôže to na potvrdenie diagnózy. Sarkoptový svrab sa dá diagnostikovať aj serologickým dôkazom protilátok proti Sarcoptes.

Na liečbu sa používa ester kyseliny fosforovej. Po dobu 3 – 4 týždňov, raz týždenne nechávame na tele chorého zvieraťa zaschnúť omývací roztok. Okrem spomenutej látky môžeme použiť aj amitraz. V liečbe sa aplikuje per os alebo injekčne pod kožu ivermectin, ktorý aplikujeme 4 – 6 krát v týždňových intervaloch.

 

Svrab medveďov

Častým problémom medveďov je svrab spôsobený rôznymi druhmi ako Ursicoptes americanus, SarcoptesDemodex. Ursiptes sú folikulárne parazity, zaradené do špeciálneho rodu Audycoptidae. Parazit má pretiahle telo a je adaptovaný na život vo folikulárnej dutine. Alopécia a dermatitída je často sa vracajúci problém u medveďov držaných v zajatí v zoologických záhradách. Nie je zatiaľ známy prenos parazitov na iný živočíšny druh. Parazit sa vyskytuje aj u medveďa baribala (Ursus americanus). Vývojové štádiá tohoto parazita boli rozpoznané prvýkrát u medveďa bieleho. Typickým znakom svrabu je v zimnom období alopécia. Počas jari a leta sa strata srsti zmenšuje. Sprievodným príznakom svrabu je pruritus (svrbenie) a preto v jesennom období pozorujeme často medvede ako sa otierajú o predmety.

Diagnózu stanovujeme na základe klinických príznakov a zoškrabu z okrajov lézií na koži. Tomuto vyšetreniu predchádza imobilizácia medveďa. Podávame antiparazitiká.

 

Demodikóza

Demodikóza je parazitárna choroba psovitých, menej mačkovitých šeliem, spôsobená u psov roztočom Demodex canis a u mačiek Demodex cati. Tieto roztoče z čeľade kožníkovité parazitujú vo vlasových folikuloch, mazových a potných žľazách, v oblasti hlavy a krku, laterálnej ploche hrudníka a brucha a niekedy na vnútorných plochách stehien.

Zákožky sa vyskytujú na tele bežne a v malom množstve nespôsobujú problémy. Prenášajú sa z matky pri cicaní na mláďatá v priebehu 72 hodín. Prežívajú potom v koži hostiteľa celý život. Príčina ktorá vyvolá patogenitu tohoto druhu svrabu je zložitá a nie je celkom jasná. Možná je prirodzená alebo iatrogénna (nevhodnou liečbou, ošetrovaním, starostlivosťou a aj nevhodným pôsobením ošetrujúceho získaná) imunosupresia, ktorá môže spôsobiť až generalizovanú formu svrabu. Imunosupresia je postup, pri ktorom sa vonkajším zásahom dá utlmiť imunitná reakcia organizmu.  K ďalším predispozičným faktorom patria choroby orgánových sústav, ruja, infekcia Dirofilaria immitis.

Demodikóza môže prebiehať u mladých jedincov v lokálnej forme, kedy sa objavuje na hlave a miestami aj na končatinách alopécia, načervenanie, olupovanie a prekrvenie (veľmi zriedkavé je svrbenie) kože. Táto forma choroby z 90 -tich % sa vylieči spontánne sama. Generalizovaná forma sa častejšie vyskytuje u dospelých, starých a oslabených jedincoch, pri neskorom diagnostikovaní, pri podávaní glukokortikoidov, ktoré potláčajú imunitnú odpoveď organizmu. Prejavuje sa vznikom papul, pustúl a chrást. Pokračovaním choroby sa vyvinie folikulitída. V hlbokých vrstvách je koža infikovaná baktériami (stafylokoky, Proteus, E. coli, klebsiely a iné), ktoré spôsobujú hlbokú pyodermu. Zviera je letargické, má horúčku. Dochádza k zápalu a zväčšeniu príslušných lymfatických uzlín, v ktorých sa môžu nachádzať roztoče, larvy a vajíčka.

Vykonávajú sa zoškraby kože s odlupujúcich sa kožných záhybov. V prípade pyodermie je potrebné bakteriologické vyšetrenie.

Pri lokálnej forme demodikózy dochádza k samovyliečeniu. Zviera je potrebné sledovať, aby sme zabránili v jej ďalšom šírení. Môžeme podávať antiparazitiká alebo benzoylperoxidový šampón. Pre liečbu generalizovanej formy demodikózy je jedným z najúčinnejších liekov amitraz (0,025 %) vo forme kúpeľa. Úspešnosť liečby sa musí stále preverovať v 2 – 4 hodinových intervaloch zoškrabom kože. Za úspešnú liečbu považujeme, ak pri kontrolách zisťujeme stále menší počet mŕtvych, narušených roztočov, ak sa znižuje celkový počet živých roztočov. Za vyliečené zviera sa považuje vtedy ak zoškraby sú negatívne pol roka a alopetické ložiská zarastajú.

Ďalší preparát, ktorý sa osvedčil v boji s demodexom je milbemycin. Na podporu pri liečbe podávame vitamín E (2 krát denne).

Na liečbu bakteriálnej pyodermie aplikujeme antibiotiká lokálne šampónom alebo robíme kúpeľ. Prognóza závisí od lokalizácie roztočov a od formy choroby.

 

Vši a blchy

Napadnutie všami a blchami je časté. Pri masívnom napadnutí tieto ektoparazity spôsobujú nepokoj, svrbenie, škriabanie sa, anémiu. Blchy okrem priameho pôsobenia, teda cicania môžu byť prenášačmi pôvodcov niektorých nákaz (blcha morová).

Voš psia (Linognathus setosus) parazituje na psoch, líškach. Najčastejšie sa vši nachádzajú na hlave a na ušniciach a hrudníku. Hnidy sú prilepené na srsti. Spôsobujú kožné zmeny podobné prašivine sekundárne vyvolanej škrabaním.

Blcha ľudská (Pulex irritans) napáda okrem čoveka aj psa, mačku a iné cicavce (ošípaná, hlodavce). Vo voľnej prírode parazituje na kunách, líškach, jazvecoch a tchoroch. Blcha psia (Ctenocephalides canis) parazituje na psoch a líškach a potenciálnymi hostiteľmi môžu byť aj lasica a tchor. Blcha mačacia (Ctenocephalides felis) napáda aj psa a človeka. Blcha králičia (Spilopsyllus cuniculi) parazituje na norkách, rysoch, mačke divej. Najčastejšie sa blchy vyskytujú na chrbáte a krku. Zmeny na koži vznikajú po hryzení a škrabaní sa.

Vši dokazujeme mikroskopovaním. Blchy adspekciou na zvierati alebo mikroskopicky sa vyšetrujú zoškraby kože. Hľadajú sa vývinové štádiá bĺch alebo trus.

Vši sa odstraňujú insekticídnym šampónom jeden krát týždenne po dobu 2 – 4 týždňov.

Odstránenie bĺch spočíva v sanitácii prostredia, v ktorom dochádza k vývoju lariev. Začína sa mechanickou očistou ležoviska vo výbehu, hlavne vlhké a tienisté miesta. Potom nasleduje chemické ošetrenie insekticídmi a regulátormi hmyzieho rastu (insect growth regulators, IGR). Insekticídy a IGR môžeme aplikovať lokálne na miestach kde sa blchy vyskytujú, alebo na celý priestor aerosolom alebo fumigantom. Ak nie je možné aplikovať prípravky z dôvodu pohybu zvierat, potom môžeme napríklad aplikovať systematicky perorálne účinné prostriedky, ktoré obsahujú insekticídy aj IGR. Prípravky aplikované priamo na zvieratá sú na báze organofosfátov, pyretroidov, karbamátov. Sú vo forme sprejov, kúpelí, púdrov atď.

Prevencia je najdôležitejšia a nevyhnutná, spočíva v asanácii prostredia a karantenizácii nových zvierat.

 

Kliešte

Do čeľade kliešte Ixodidae patrí u nás najvýznamnejší kliešť obyčajný (Ixodes ricinus) a psí kliešť (Rhipicephalus sanquineus), ktorý pochádza z tropických a subtropických oblastí. Významné prenosom nákazy babeziózy v jednotlivých ohniskách u nás sú aj druhy Dermacentor marginatusDermacentor reticulatus. Význam kliešťov spočíva hlavne v tom, že prenášajú na ľudí meningoencefalitídu a borreliózu, Rhipicephalus  sanquineus prenáša babeziózu a aj infekciu Hepatozoon canis, ktorá je v našich končinách čoraz častejšia.

Všeobecné príznaky nie sú. Výlučky slinných žliaz kliešťov spôsobujú lokálny opuch, zápal a ak po odhryznutí kliešťa zvieraťom v jeho tele ostanú zvyšky z kliešťa môžu vzniknúť granulómy.

Na odstránenie kliešťov používame mechanické, chemické a biologické opatrenia. Proti voľne žijúcim kliešťom bojujeme likvidáciou ich špecifických biotopov. Početnosť trojhostiteľských kliešťov v Afrike, juhovýchodnej Európe a Ázii bola znížená likvidáciou alternatívnych hostiteľov určitých vývojových štádií kliešťov. V prípade zníženia počtu jednohostiteľských druhov kliešťov sa využíva striedanie pastvín. V biologickom boji s kliešťami sa využívajú aj ich prirodzení nepriatelia, napríklad hmyzožravce, mravce, osy, pavúky, hlodavce, kľuvač červenozobý (Buphagus erythrorhynchus), 20 cm veľký vták obývajúci africké savany. Tento kľuvač sa živý krvcicajúcimi parazitmi byvolov, nosorožcov atď. Na ničenie kliešťov sa využívajú aj chemické látky, predovšetkým v ubikáciách, kotcoch. Aplikujú sa akaricídne preparáty. Vo svete sa v boji s Boophilus microplus využíva vakcína. Boophilus microplus je jednohostiteľký kliešť migrujúcich bylinožravcov v tropických oblastiach.

Priamo na zvieratá používame insekticídne roztoky, ktoré ostávajú na koži a zabraňujú napadnutiu kliešťom. Ak došlo k infikovaniu R. sanquineus musíme asanovať aj prostredie.

V rámci prevencie sú vo svete, hlavne v tropických oblastiach, realizované eradikačné programy, ktoré majú za cieľ znížiť počet kliešťov, obmedziť ich šírenie a prenášanie patogénov (karanténa) a zníženie počtu, likvidácia kliešťov, ktoré sú vektormi nákaz.

 

Orgánové choroby a poruchy látkovej výmeny

 

Zápal žalúdka a čriev

Časté poruchy tráviaceho systému spôsobuje skrmovanie nekvalitného, nedostatočne opracovaného alebo studeného mäsa. Problémy môžu vznikať aj tým, že šelmy sú často kŕmené monodiétou (len mäsom). Pri ochorení žalúdka dochádza k inapetencii, zvracaniu skoro po požití malého sústa alebo dúškoch vody. Pri ochorení čriev dochádza k hnačkám. Trus je vodnatý, môže byť s prímesou krvi. Ak v truse nachádzame nestrávené zvyšky potravy, často dochádza ku kvaseniu potravy v tele.

Kľud pre zviera, hladovka 1 – 2 dni, podávame diétu – malé množstvo kvalitného, pomletého  mäsa. Predkladáme ohriate na telesnú teplotu. Môžme podávať bujón alebo ešte lepšie výluh pomletého mäsa vo vode. Ďalej môžeme podávať biologickú potravu, teda kurčatá, morčatá, králiky, atď.).Krmivo podávame v rovnakom čase ako ostatným šelmám a môžeme do ptravy pridávať liečivo.

 

Močové kamene

Urolitiáza je choroba spojená s tvorbou močových kameňov v obličkách a vývodných močových cestách. Tvorba kameňov môže byť následkom alebo príčinou chronických zápalov močových ciest. Najčastejšími močovými konkrementami sú kamene močového mechúra. Dráždia sliznicu a ak zostúpia do močovej rúry môžu spôsobiť obštrukcie močových ciest.

Príznaky sú rôzne v závislosti od lokalizácie kameňov a od pohlavia zvierat. Upchatie močovej rúry je častejšie u samcov (ohnutá, dlhá uretra, os penis). Prejavuje sa bolestivým močením po kvapkách, alebo dilatáciou močového mechúra a brucha čo vedie k úplnej obštrukcii. U samíc je častejšia hematúria na začiatku alebo na konci močenia. Močové kamene môžu byť odhalené až po dlhšom čase.

Diagnóza sa stanovuje na základe klinických príznakov, vyšetrení moča, RTG vyšetrením.

V akútnych prípadoch sa najskôr odoberie vzorka krvi a zavedie infúzia. Ak je to nutné, ihneď sa prevedie spriechodnenie močových ciest. Používa sa niekoľko metód, napr. retropulzia (posunutie kameňov späť do močového mechúra), zavedie sa katéter na zníženie napätia v močovom mechúry, kamene sa rozbijú ultrazvukovou sondou alebo sa u samcov po znecitlivení vykoná uretrotómia.

Kamene u samcov, ktoré odolávajú rozpusteniu odstraňujeme chirurgicky. Laparotomické odstránenie kameňov sa u samíc vykonáva v linea alba a u samcov paramediálne. Po otvorení močového mechúra sa piesok vypláchne a kamene sa odstránia lyžičkou. Počas operácie je odtok moču zabezpečený trvalým katétrom. Po odstránení kameňov na liečbu zápalu močového mechúra sa podávajú antibiotiká. Preventívne je potrebné docieliť u chorého pitie väčšieho množstva vody a znížiť príjem minerálov. Od zloženia močových kemeňov závisia preventívne opatrenia a preto je potrebná chemická analýza kameňov alebo ak nie sú k dispozícii kamene analyzovať kryštály v močovom sedimente.

 

Obličkové kamene

Obličkové kamene sa vyskytujú častejšie u samíc. Vznikajú v obličkovej panvičke, kde sťažujú odtok moču a komprimácou parenchýmu spôsobujú jeho hnisavý zápal. Diagnóza sa zistí často pri RTG vyšetrení náhodne, lebo príznaky obličkových kameňov nie sú špecifické. Prognóza pri kameňoch a hnisavom zápale je neistá.

Na presnú diagnózu a liečbu je nevyhnutná urografia, ktorou sa stanoví funkčnosť oboch obličiek. Potom sa podávajú antibiotiká proti zápalu a upravená diéta, ktorej cieľom je zmenšenie veľkosti kameňov. Chirurgické odstránenie kameňov z obličky je posledným riešením.

 

Poruchy metabolizmu

Choroby zapríčinené chybami v zložení kŕmenej dávky, či v jej úprave sú v súčasnosti v zoologických záhradách zriedkavé. Pre dobré zdravie zvierat je dôležitá rovnováha medzi minerálnymi látkami, viatmínmi a aminokyselinami. Veľký význam majú stopové prvky, hlavne Ca, P, Fe, Co, Mn.

 

Krivica

Porucha rastu kostí, krivica (Rachitis), sa vyskytuje hlavne u mláďat z nedostatku vo výžive. Vápnik a fosfor sú nepostrádateľné anorganické látky potrebné pre správny vývoj hlavne kostí. Pre využitie vápnika v organizme je nevyhnutný vitamín D. Nedostatok, alebo nevyvážený pomer Ca a P pri nedostatku vitamínu D spôsobuje u mláďat rachitídu. K vzniku ochorenia prispieva nedostatočný pohyb vo výbehu a na slnku. Rachitída vzniká z nedostatku, nadbytku alebo nesprávneho pomeru minerálií v krmive. Pri veľkom nadbytku vápnika dochádza k vyplavovaniu fosforu z tela, v kostiach klesá množstvo fosforečnanu vápenatého a naopak.

Príznaky sa vyvíjajú postupne v priebehu týždňov alebo mesiacov. Zvieratá majú zvrátenú chuť, olizujú steny, rôzne predmety, vlastnú srsť, pijú moč. V neskoršom štádiu ochorenia pozorujeme opuchy kĺbov. Pozdĺž spojení rebier s chrupavkami je hmatateľný tzv. „rachitický ruženec“, ako nápadné zväčšenie spojení. Chrbát býva prehnutý, klenutý alebo vytočený. Najvýraznejšie sú poruchy chôdze. Zvieratá často ležia v dôsledku bolestivosti kostí. Ťažko vstávajú, majú strnulú chôdzu. Ak choroba pokračuje, dochádza k deformácii kostí. Takéto zmeny sú trvalé.

Diagnózu určujeme klinickým vyšetrením a RTG vyšetrením kostí.

Liečba spočíva v úprave kŕmnej dávky a podávaním chýbajúcich minerálnych látok a vitamínu D. Prevencia sa vykonáva podávaním kvalitnej, vyváženej kŕmnej dávky, dostatočný pohyb.

 

Hypovitaminóza B

Jedným z významných ochorení mačkovitých šeliem, často pozorovanom pri umelom odchove mláďat, je ochorenie vyvolané nedostatkom vitamínu B1. Prejavuje sa hlavne u mláďat veľkých mačkovitých šeliem (tiger, jaguár).

Ochorenie sa prejavuje prevažne poruchami nervovej sústavy a čriev. Choré zvieratá neprirodzene držia hlavu šikmo, vytočenú smerom hore, mávajú neistú chôdzu, obrnu, kŕče a pohybujú sa do kruhu. Vyskytuje sa aj občasná hnačka.

Liečebne sa podáva vitamín B1, v 1 - 3 dňových intervaloch sa aplikuje séria 5 – 10 injekcií. Prevencia je kvalitná, plnohodnotná potrava.

 

Chorby zubov

 

Zubný kameň

Zubný kameň (calculus dentalis) vzniká ukladaním minerálov zo slín a z plakových nálepov. Zubný kameň sa môže nachádzať buď nad ďasnom – supragingiválne, alebo pod ďasnom – subgingiválne. Supragingiválny kameň je hnedej farby, vytvára zdrsnený zubný povrch a dá sa ľahko odstrániť. Subgingiválny kameň nie je viditeľný, nachádza sa pod ďasnom vo váčkoch, ktoré dráždi a spôsobuje zápal. Zubný kameň vytvára vhodné prostredie na osídlenie baktériami a je jednou z príčin parodontitídy a uvoľnenia zubov. Najskôr sa kameň usádza na vonkajšej ploche očných zubov a črenových zubov a na prvej stoličke hornej čeľuste. Zubný kameň spôsobuje ďalšie patologické procesy, ako ústup ďasien, obnaženie krčkov zubov a tlakové vredy sliznice líc v priľahlom mieste.

Pokiaľ to druh pacienta dovoľuje, je vhodné podávať pred zákrokom (deň, alebo aspoň niekoľko hodín) antibiotiká na zabránenie šíreniu infekcie krvnou cestou. Zubný kameň sa odstraňuje ultrazvukovým prístrojom, alebo manuálne. Opatrne sa čistia zubné tašky. Obnažené zubné korene ako aj celé zuby sa čistia a vyhladzujú tak, aby čo najneskôr došlo k opätovnému nánosu. Uvoľnené zuby sa musia vytrhnúť.

 

Ochorenie tvrdej substancie zuba

 

Zubný kaz

Zubný kaz (karies dentalis, dental decay) je bakteriálne demineralizovanie korunky, krčka a koreňa zuba. Výskyt zubného kazu súvisí so zložením krmiva. Najčastejšie postihuje vnútorné plochy črenových zubov a stločky.

Miesto - dutina, so zubným kazom sa preparuje a vyplní. V prípade pokročilého kazu sa musí zub vytrhnúť.

 

Zlomeniny zubov

Zlomením zuba sa často obnažuje jeho pulpa. Pri priečnom zlomení dochádza k úplnému odkrytiu pulpy, k silnému krvácaniu a bolesti. Vzniká pulpitída a bolestivosť zuba. Ak nedôjde k liečbe, zápal prejde na celý zub. Často dochádza aj k odlúpnutiu skloviny a vzniku ostrých hrán. Pozdĺžne bývajú zlomené najčastejšie očné zuby a horné premoláre. Ak zlomené časti ostanú spolu je ťažké zistiť prasknuté miesto.

Ak sa zlomí zub bez obnaženia pulpy, ošetrí sa nanesením dentínového tvrdidla.

 

Zápal pulpy

Zápal pulpy (pulpitis) vzniká najčastejšie po zlomení zuba alebo zubným kazom a môže sa spontánne vyliečiť alebo dôjde ku gangréne alebo nekróze. Ak sa zápal šíri ďalej môže vzniknúť parodontitída až flegmóna čeľuste.

 

Ochorenie zubnej alveoly

 

Periodontálne abscesy

Hnisavý zápal ďasien spôsobujú cudzie predmety, zubný kameň a infekcie. Hnis vyteká popri ďasne alebo zápal prechádza do osteomyelitídy, uvoľneniu zuba, či k fistulácii.

Chorému zvieraťu podávame parenterálne antibiotiká alebo podľa stavu je nutná extrakcia zuba. Možné je aj vyplnenie pulpy.

 

Zubné granulómy a fistuly

Periapikálne proliferatívne zápaly spôsobujú lokálne (fokálne) odburávanie kosti, čiže granulóm koreňovej špičky. Choré zviera má bolesti a problémy so žúvaním. Granulóm môže pretrvávať dlhšiu dobu nediagnostikovaný, môže dôjsť k samovyliečeniu. Pri zvýšenom tlaku na zub sa môže infekcia rozšíriť, alebo hnis sa nahromadiť. Hnis vyteká cez zubnú alveolu, ďasno, alebo sa vytvorí fistula na povrchu kože pod okom. Môže sa prevaliť aj do nosa. Prevaleniu hnisu na koži predchádza teplý a bolestivý opuch.

Podozrivý zub vyšetríme. Hľadáme úlomky, pukliny v zube, otvorenie zubnej pulpy, cudzie predmety. Ak je potrebné hľadáme zmeny na RTG snímku alebo použijeme kontrastnú látku na diagnostiku fistuly, kanála.

Podávame antibiotiká a chorý zub extrahujeme. Ak je to možné vyplníme koreň zuba alebo odstránime špičku koreňa a vyplníme pulpu.

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.