Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Párnokopytníkov

CHOROBY PÁRNOKOPYTNÍKOV

 

Nákazlivé choroby

 

Vo všeobecnosti klinické príznaky, diagnostika a liečenie je podobné ako u domácich prežúvavcov. Avšak sú tu určité rozdiely v anatómii, fyziológii a v citlivosti na choroby. Liečba môže vyžadovať určité modifikácie založené na technike medikácií, platnej pre daný druh zvieraťa.

Z infekčných chorôb boli zaznamenané bakteriálne, rickettsiové a plesňové choroby ako pasteurelóza, pseudotuberkulóza, tuberkulóza, paratuberkulóza, brucelóza, antrax, červienka, nekrobacilóza, leptospiróza, Rocky Mountain horúčka, Q horúčka, anaplazmóza, aktinomykóza, vibriózy, aktinobacilóza, maligný edém, salmonelóza, encephalomyelitída, listerióza, dermatomykóza, enterotoxémia a iné. Z vírusových chorôb u voľne žijúcich párnokopytníkov sa môžeme stretnúť s morom hovädzieho dobytka, epizootickou hemoragickou horúčkou, blue tongue, vezikulárnou stomatitídou, slintačkou a krívačkou, malignou katarálnou horúčkou, infekčnou bovinnou rinotracheitídou, prasačím morom, Africkou horúčkou ošípaných, parainfluenzou, horúčkou Rift Valley, kontagióznou pleuropneumóniou hovädzieho dobytka a mnohé iné.

 

Vírusové choroby

 

Slintačka a krívačka

Slintačka a krívačka (Aphthae epizooticae, SLAK) je akútne, vysokonákazlivé ochorenie párnokopytníkov sprevádzané horúčkou, tvorbou pľuzgierov na slizniciach tráviaceho aparátu, koži strukov a končatín, prenosné na človeka!

Pôvodcom choroby je aphthovirus z čeľade Picornaviridae. Vírus má 7 základných sérotypov. Pôvodné európsky typ 0 (11 subtypov), typ A (32 subtypov) a typ C  (5 subtypov). Juhoafrické typy SAT 1 (South African Teritories - SAT), SAT 2 a SAT 3, a Ázijský typ  Azia 1.

Jednotlivé typy a subtypy vyvolávajú klinicky nerozoznateľné ochorenie. Imunita po ich prekonaní je rozdielna stálosťou aj charakterom. Prechorenie jedným typom nechráni dokonale pred druhým typom a subtypom. Neustále treba sledovať, ktoré typy a subtypy cirkulujú v populácii vnímavých zvierat.

Odolnosť vírusu vo vonkajšom prostredí je pomerne vysoká. Dlhšiu prežívateľnosť má vírus v tkanivách (aftách). Dĺžka prežívania vírusu závisí hlavne od pH prostredia a teploty.

Výskyt choroby je premenlivý. Vyskytuje sa prakticky na celom svete okrem Nového Zélandu, Japonska a od roku 1872 nebola v Austrálii a od roku 1929 v USA. Najväčší výskyt je v Ázii, Južnej Amerike a Afrike. V Európe sa situácia zhoršila. Najčastejšie ochorie na SLAK hovädzí dobytok, prasatá, ovce, menej kozy. Vnímavé sú byvoly, bizóny, zubre, ťavy, alpaky, lamy, losy, soby a voľne žijúce párnokopytníky, ako kamzíky, jelene, srnčia zver, žirafy, antilopy a ďalšie. Rezervoárom infekcie v Afrike sú divožijúce prežúvavce a diviaci. Nosičmi môžu byť niekoľko rokov aj byvoly. Infekciu môžu pasívne šíriť i hlodavce, psi, mačky aj vtáci.

Nákaza sa šíri priamo i nepriamo. Prenáša ju ľahko aj človek, ak pracuje v infekčnom prostredí môže ju šíriť aj aktívne – vírus sa usadí a pomnoží v jeho horných dýchacích cestách, pričom nevyvolá klinické príznaky. Vírus sa môže šíriť aj vzduchom, prachovými kontaminovanými časticami. Obrovské množstvo vírusu sa dostáva do prostredia slinami chorého. Najčastejšie sa šíri mäsom, surovinami a predmetmi pochádzajúcimi zo zamoreného prostredia. Isté percento dobytka, po prekonaní ochorenia môže prenášať vírus dlhšiu dobu v léziách na končatinách.

Inkubačná doba po prirodzenej infekcii trvá u dobytka 2 – 7 dní, u ošípaných 2 – 3 dni, u oviec a kôz 2 – 8 dní. Vírus sa do organizmu dostáva do sliznice horných dýchacích ciest. Prvýkrát sa pomnoží v sliznici hltana, alebo u ošípaných v mandliach, lymfatických uzlinách hlavy (miesto primárneho pomnoženia). Z toho miesta sa vírus dostáva lymfatickou cestou do krvi. Množstvo vírusu v tele je malé, ale už sa vylučuje močom a mliekom. Vírus sa krvou dostáva ďalej do primárne postihnutých orgánov, kde sa výrazne druhýkrát pomnoží. Vtedy dochádza k objaveniu sa prvých klinických príznakov. Začína sa tvorba áft na kutánnej sliznici ústnej dutiny, mulci, nozdrách, na vemene a koži okolo paznechtov. Od štvrtého dňa generalizovanej formy sa tvoria protilátky. Afty praskajú, hoja sa, dochádza k vyzdraveniu.

Prvým klinickým príznakom je zvyšovanie teploty (na 41oC). Klesá príjem potravy, stúpa potreba vody, sliznica ústnej dutiny je načervenalá. Zviera má zavretú papuľu, vytekajú mu sliny a celé okolie je pokryté bielou penou. Od 2. – 3. dňa nákazy sa začínajú tvoriť afty na jazyku, v celej ústnej dutine, na mulci a nozdrách. Končatiny sú opuchnuté, teplé a zvieratá prešľapujú a krívajú. 

Boj s nákazou je koordinovaný Medzinárodným úradom pre nákazy (OIE – Office International of Epizootic) a Organizáciou pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO – Food and Agriculture Organization). Štáty bez nákazy pri jej zavlečení postupujú metódou „Stamping out“, teda depopuláciou celého stáda - likvidáciou. Chov sa uzavrie, exkrementy, krmivo a všetky menejcenné predmety sa spália, budovy a priestory sa dôkladne dezinfikujú. Okolité chovy sa profylakticky vakcinujú. Nákup zvierat a surovín živočíšneho pôvodu sa robí podľa nákazovej situácie. Dodržiava sa prísna karanténa a prísne sledovanie zvierat. Podozrivý chov sa uzavrie, stráži až do potvrdenia diagnózy. Pozitívny chov nesmú opustiť ani ľudia, ktorí v ňom boli, ani zvieratá, ani predmety. Choré zvieratá sa zneškodnia na mieste. Ak ide o prvé kusy zvierat, alebo exotické typy, najlepšie je ich spáliť aj s predmetmi. Ak nie je možné ich spáliť, potom choré zvieratá so stádom uzavrieme a strážime. Nepriaznivá situácia je, ak je choré väčšie stádo, voľne sa pasúce s možnosťou stretnutia sa s divožijúcimi zvieratami. Vakcinácia sa vykonáva polyvalentnou vakcínou, imunita vzniká za 4 – 6 mesiacov. V ZOO sa vakcinácia proti SLAK-u neprevádza.

Človek je menej vnímavý a ochorie zriedkavo. Najvnímavejšie sú dojčatá a deti. Príznaky sú vysoká teplota, hyperémia slizníc úst, jazyka a líc, potom sa vytvoria bolestivé mechúriky, rýchlo meniace sa na erózie, pozorujeme vomitus, enteritídy. Afty sú aj na koži rúk, nôh, na prsiach žien, na lôžkach nechtov.

 

Prainfluenza 3

Parainfluenza 3 hovädzieho dobytka (Parainfluenza bovum, „Prepravná horúčka“) je infekčné vírusové ochorenie hovädzieho dobytka. Choroba sa vyskytuje aj u oviec a kôz, jeleňov, svíň. Vzplanutie choroby podporujú stres, nízka úroveň zoohygieny, transport, nepriaznivé klimatické podmienky. Vírus bol prvýkrát izolovaný v USA a v súčasnosti sa vyskytuje na celom svete. Choroba má sezónny charakter (koniec jesene a začiatok jari) a postihuje viac mladé zvieratá. Prenáša sa kvapôčkovou infekciou.

Ochorenie spôsobuje parainfluenza 3 vírus (BPIV-3) patriaci do čeľade Paramyxoviridae. Vírus je citlivý na teplo, pri teplote 50 oC sa inaktivuje za 20 – 30 minút. Vírus sa prenáša kvapôčkovou infekciou, dostáva sa do sliznice nosovej dutiny, hrtanu, mandlí a tam sa prvýkrát rozmnožuje. Preniká potom do dýchacích ciest. Vírus sa krvou môže dostať aj do tráviacej sústavy alebo gravidnej maternice.

Choroba má rôzny priebeh: Inaparentná forma má žiadne alebo mierne príznaky katarálneho zápalu dýchacích ciest so slabým kašľom. Ľahká klinická forma má inkubačnú dobu 2 – 14 dní a prejavuje sa zvýšenou telesnou teplotou, výtokom z nosa, niekedy aj z očí a poruchou trávenia, chudnutím, dehydratáciou a zježenou srsťou. Ťažká klinická forma má inkubačnú dobu  5 – 7 dní a je výsledkom infekcie ďalšími baktériami, vírusmi a mykoplazmami. Je sprevádzaná horúčkou v dvoch vlnách, kašľom, sťaženým dýchaním, vyplazením jazyka, hnisavým výtokom z nosa, zápalom spojiviek, ďalšími príznakmi infekcie dýchacích ciest a tráviacej sústavy. Chronická forma je pokračovaním ťažkej akútnej infekcie alebo je jej začiatok miernejší. Prejavuje sa zvýšenou teplotou, výtokom z nosa, kašľom, stratou telesnej hmotnosti. Ak dôjde v priebehu chronickej formy k ďalšej bakteriálnej infekcii, dochádza k ťažkému hnisavému zápalu pľúc, ktorý sa končí úhynom.Potraty nastávajú po sekundárnej infekcii.

Diagnóza sa stanovuje po analýze nákazovej situácie, klinických príznakov a laboratórnym vyšetrením. Vírus sa dá izolovať z výterov nosovej dutiny, z orgánov abortovaných plodov. Na dôkaz vírusu sa používa imunofluorescenčná metóda, hemaglutinačno-inhibičný test.

Teľatám sa podáva špecifické hyperimúnne sérum a nešpecifické sérum, ATB, vitamín A a ďalšie vitamíny.

Preventívne opatrenia sú zamerané na karanténu novodovezených zvierat, kvalitnú výživu, bezpečný transport bez stresu, starostlivosť o gravídne samice a vakcináciu mláďat.

 

Slizničná choroba dobytka

Slizničná choroba dobytka a bovinná vírusová diarea je infekčná, vírusová, najčastejšie subklinicky prebiehajúca choroba dobytka, väčšiny párnokopytníkov, postihujúca sliznice tráviacej sústavy. Vyskytuje sa na celom svete vo väčšine chovov a postihuje najmä mladý dobytok vo veku 6 – 24 mesiacov.

Komplex slizničnej choroby (BVD) a bovinná vírusová diarea (BVDV) sú dve rozdielne sa klinicky prejavujúce infekcie vyvolané jedným vírusom z čeľade togavírusy a rodu Pestivirus.

Dobytok je trvalo infikovaný, pričom necytopatogénny biotyp vírusu prechádza cez placentu do plodu, takže zviera sa už infikované narodí a infekcia uňho trvá celý život. Trvalo (perzistentne) infikované zvieratá vo väčšine sledovaných krajín predstavujú asi 1 – 2 % stáda, pričom vylučujú vírus do prostredia sekrétmi a exkrétmi. Zdravé zvieratá po kontakte s chorým majú klinické príznaky alebo reprodukčné poruchy. Ďalší možný spôsob prenosu vírusu je cez bodavý hmyz alebo voľnežijúce prežúvavce.

Vírusová diarea (hnačka) pri akútnej forme sa prejavuje horúčkou (40 – 42 oC), hnačkou, depresiou, nechutenstvom, objavuje sa dehydratácia, sťažené dýchanie, vredy v sliznici ústenej dutiny, lézie na končatinách spôsobujúce krívanie. Klesá počet bielych krviniek a krvných doštičiek, čo sa prejavuje petechiálnymi krvácaninami na spojivkách oka a v ústnej dutine. V gastrointestinálnom trakte sa tvoria vredy, erózie a krvácaniny, sú zväčšené miazgové uzliny. Morbidita a mortalita je viac ako 20 %.

Infekcia počas gravidity vedie k narodeniu málo životaschopných mláďat alebo k potratu. Akútna a chronická forma slizničnej choroby (BVD) sa vyskytuje u perzistentne infikovaných zvierat po následnej opätovnej infekcii BVDV. Akútny priebeh je sprevádzaný horúčkou, leukopéniou, hnačkami, dehydratáciou, nechutenstvom, léziami v nosovej a ústnej dutine a úhynom po niekoľkých dňoch od začiatku príznakov. Klinické príznaky chronickej formy trvájú niekoľko týždňov alebo mesiacov a sú menej výrazné ako pri akútnej forme.

Diagnóza sa stanovuje na základe klinických príznakov v súvislosti s anamnézou. Potvrdzuje sa pomocou pitevných výsledkov, laboratórnych vyšetrení na protilátky, izoláciou vírusu.

Špecifická neexistuje, možná je len podporná liečba a podanie antiséra pri akútnom priebehu.

Prevencia je hlavne v znižovaní počtu perzistentne infikovaných zvierat a vakcinácii. Preventívne sa vyšetruje prítomnosť protilátok pred zaradením zvieraťa k ostatným.Vakcinujú sa zdravé a negravídne zvieratá. Inaktivovaná vakcína sa používa u gravídnych v dvoch aplikáciách (v intervale niekoľkých týždňov), ale jej účinok je obmedzený.

 

Malígna katarálna horúčka

Táto choroba je spôsobená vírusom a postihuje domáce a voľnežijúce prežúvavce. Vyskytuje sa sporadicky, avšak s nízkou morbiditou ale s vysokou mortalitou. Vyskytuje sa u hovädzieho dobytka, byvolov, bizónov, oviec, pakoňov, turov banteng, kôz, jeleňa axis, jeleňa milu, jeleňa siku, kudu veľkého, jeleníka bielochvostého a iných. Prirodzeným rezervoárom v Afrike je pakôň pásavý, u ktorého dochádza k infekcii transplacentárne. V rôznych krajinách prenášajú chorobu ovce, u ktorých nie sú takmer žiadne príznaky ochorenia. Každý rok sa vyskytuje choroba v Masajskej rezervácii v Keni a v Tanzánii. Vyskytuje sa aj v Kanade u hovädzieho dobytka, držaného spolu s ovcami po pôrode.

Chorobu charakterizuje vysoká a prolongovaná horúčka s katarálnym, hlienovitým a niekedy nekrotickým zápalom dýchacích ciest. Častý je zápal očí, zápal tráviaceho traktu. Inkubačná doba je 2 – 8 týždňov, ale môže byť aj dlhšia. Prebieha v štyroch formách, a to: perakútna, črevná, očná a mierna. Klinické príznaky sa líšia od mierneho katarálneho zápalu až po ťažkú vyčerpávajúcu chorobu s horúčkou, zápalom slizníc horných dýchacích ciest a slizníc tráviacej sústavy. Vzniká obojstranná konjuktivitída a rohovková nepriepustnosť, slzenie, fotofóbia, zápal mozgu, zväčšenie lymfatických uzlín. K úhynu dochádza v priebehu 3 – 10 dní. Sporadicky sa vyskytuje edém pľúc, hyperémia priedušnice, chudnutie, petechiálna hemorágia obličiek a pečene. Petéchie sú pozorované aj v ústnej dutine a v pažeráku.

 

Bakteriálne choroby

 

Tuberkulóza

Tuberkulóza (Tuberculosis)je chronicky prebiehajúce infekčné ochorenie, s tvorbou špecifických nekrotických uzlíkov. Vyskytuje sa u párnokopytníkov a ďalších druhov. V zoologických záhradách z párnokopytníkov najčastejšie postihuje jeleňovité a antilopy, z neprežúvavcov ťavy a lamy, menej diviaky a iné. Choroba je prenosná zo zvierat na človeka a opačne. TBC je rozšírená na celom svete, v tropických oblastiach je rozšírené malomocenstvo, ktorého pôvodcom je Mycobacterium leprae murium.

Pôvodcom tuberkulózy u párnokopytníkov je Mycobacterium bovisMycobacterium tuberculosis. Pôvodcom tuberkulózy u diviakovitých môže byť Mycobacterium tuberculosis, M.bovis, M.avium, M.intracellulare, M.xenopi, M.terrae.

Zdrojom nákazy sú choré zvieratá, človek, hydina, voľne žijúce vtáctvo. TBC zárodky boli izolované v spúte, výkaloch, postihnutom pľúcnom tkanive, obličkách, črevách, pečeni, regionálnych miazgových uzlinách, mlieku, sekréte z pohlavných orgánov, v moči, hnise, kvapôčkach vzduchu. Tuberkulóza sa šíri vzduchom v 90 percentách, alimentárne, uterinne, mliekom, kožou a podobne. Dospelé turovité sa najčastešie nakazia vzdušnou kvapôčkovou infekciou, mláďatá mliekom. Alimentárnou cestou sa nakazia skôr sviňovité.

Inkubačná doba je dlhá a najčastejšie prebieha chronicky s príznakmi straty hmotnosti. U turovitých sa pri TBC pľúc objavuje kašeľ, sťažené dýchanie. Pri TBC čriev sa objavujú tráviace poruchy, hnačky. Tuberkulóza seróznych blán – perlovina prebieha bez zvláštnych príznakov. TBC pohlavných orgánov najčastejšie postihuje prísemeníky a u samíc maternicu s poruchou pohlavného cyklu. TBC mliečnej žľazy je typická až v pokročilejšom štádiu. Pri tuberkulóze obličiek dochádza k zvýšenému množstvu bielkovín v moči a tuberkulózou môže byť postihnutá aj CNS. U prasiat TBC väčšinou prebieha bez výrazných klinických príznakov.

Diagnóza sa stanovuje na základe klinických príznakov, mikrobiologických vyšetrení, alergenodiagnostikou - tuberkulínové skúšky, patologickoanatomickou pitvou a epizootologickou analýzou.

Liečba TBC u zvierat nie je dovolená okrem veľmi cenných zvierat. U ľudí sa robí vakcinácia a liečba.

Pred dovozom sa každé nové zviera počas karantény vyšetruje na tuberkulózu a každoročne sa vykonávajú tuberkulínové skúšky. Krmivo, stelivo a voda sa používajú len z oblastí bez výskytu TBC. Zo zvieratami v ZOO môže pracovať len zdravý personál.

 

Tetanus

Tetanus vyvoláva neurotoxín anaeróbnej baktérie Clostridium tetani v nekrotickom tkanive. Na ochorenie sú vnímavé takmer všetky cicavce. Najvnímavejšie sú kone, človek, menej vnímavé sú mačky a psi a rezistentné sú vtáky. Aj u párnokopytníkov dochádza k infekcii najčastejšie po poranení alebo chirurgických zákrokoch.

 

Červienka

Červienka (Erysipelas, Erysipel) je infekčné, bakteriálne ochorenie s akútnym priebehom a typickou septikémiu a exantémom na koži. Chronický priebeh je sprevádzaný endokarditídou a artritídou.

Pôvodca choroby Erysipelothrix rhusiopathiae sa vyskytuje na celom svete. Žije v pôde, vode, rozkladajúcich sa organických materiáloch, v hliene na tele rýb a v kadáveroch.

Doba prežitia v pôde je do 35dní. Ošípané alebo iní prenášači (hostitelia) môžu kontaminovať pôdu. Pôvodca vyvoláva rôzne formy červienky prasiat, u jahniat menej u teliat a kozliat vyvoláva nehnisavú artritídu, pokúpeľové krívanie oviec, ochorenie kĺbov kôz.

 

Leptospiróza

Leptospiróza (Leptospirosis) je infekčné, bakteriálne ochorenie, sprevádzané potratmi, zápalom mliečnej žľazy, hemolytickou anémiou, zápalom mozgových blán, úhynom mláďat.

Leptospiróza sa vyskytuje na celom svete, je to významná zooantroponóza. Morbidita je vysoká. Ochorenie dobytka spôsobujú Leptospira pomonaLeptospira hardjo. Leptospiry dlho prežívajú vo vlhkom prostredí, v stojatých, alebo pomalých vodách. Vedia prežiť aj v zmrznutej vode. Nákaza sa šíri krmivom, vodou, močom, potrateným plodom, ejakulátom.

Príznaky po infekcii Leptospira pomona

Akútna leptospiróza – horúčka 40,4 – 41,5 oC, apatia, anorexia, anémia, depresia, ikterus alebo anémia slizníc, zrýchlený pulz, sťažené dýchanie, potraty, krvavé mlieko, krívanie.

Subakútna leptospiróza – 39,5 – 40,5 oC, anorexia, depresia, hemoglobinúria, sťažené dýchanie, mlieko je žltooranžové, potraty.

Chronická leptospiróza – bez príznakov, potraty.

Zápal mozgových blán – inkoordinácia, zvýšený slinotok, postihnutie svaloviny.

Príznaky po infekcii Leptospira hardjo

Zápal mliečnej žľazy – mlieko žltooranžové s vločkami.

Potraty – po objavení sa príznakov alebo potrat ako jediný príznak choroby.

 

Diagnózu stanovujeme na základe klinických príznakov, kultiváciou pôvodcu alebo stanovením protilátok.

Liečba je ATB, dihydrostreptomycín/penicilín G, dihydrostreptomycín, chlórtetracyklín, oxytetracyklín 5 s predĺženým účinkom. Dodržujú sa zásady asanácie prostredia, vakcinácia.

 

Paratuberkulóza

Paratuberkulóza je chronické bakteriálne ochorenie, prejavujúce sa zápalom čriev, hnačkami, chudnutím až úhynom. Choroba postihuje dobytok, ovce, kozy, lamy, ťavy, domáce a voľnežijúce prežúvavce.

Chorobu spôsobuje Mycobacterium avium paratuberculosis, baktéria je vysoko odolná, v prostredí prežíva viac ako jeden rok. Choré zvieratá ju vylučujú trusom, infekcia sa prenáša kontaminovaným krmivom a vodou, alebo subklinicky chorým zvieraťom.

Príznaky na začiatku choroby sú rôzne, sú to hnačky, chudnutie, slabne intenzita sfarbenia srsti, vzniká edém v medzisaničí. U matiek môže klesať dojivosť. Zviera aj napriek chorobe je čulé, má zachovaný apetít, ale choroba po čase končí vyčerpaním a úhynom. U jeleňovitých býva priebeh rýchlejší v porovnaní s dobytkom. Pri pitve sa zisťujú zápalové zmeny v kaudálnej časti čreva, v sliznici. Zápal sa šíri smerom na lačník a kaudálne na kolón. Typické sú zmeny na lymfatických uzlinách okružia (mezentéria) a okolitých uzlinách.

Na diagnostiku choroby sa využíva kombinácia viacerých testov. Ľahšie sa stanovuje diagnóza v skupine zvierat. Vyšetruje sa opakovane trus, vykonáva sa kultivačné vyšetrenie, farbenie podľa Ziehl-Neelsona, ELISA - test, histologické vyšetrenie čreva a lymfatických uzlín.

Liečba nie je dostatočne účinná. V snahe zabrániť vzniku a šíreniu nákazy je potrebné dodržiavať vysokú úroveň hygieny v chove, vyšetrenia zvierat pred dovozom alebo transportom a vakcinácia.

 

Parazitárne choroby

 

Endoparazitózy

Vo všeobecnosti sú exotické prežúvavce citlivé na infekcie nematódami, zistených u domácich zvierat, hlavne postihujúcich dýchací a tráviaci systém. U mnohých exotických prežúvavcov boli diagnostikované parazity rodu Haemonchus, OstertagiaTrichostrongylus.

Z klinických príznakov sa objavuje anémia, zoslabnutie, strata hmotnosti, hnačkovanie, nechutenstvo a smrť. Diagnostika sa vykonáva mikroskopickým vyšetrením a zistením vajíčok a parazitov z trusu.

Vyskytujú sa črevné nematódy ako Ostertagia, Cooperia, Nematodirus, Bunostomum, Strongyloides, OesophagostomumCapillaria, ktoré sú tiež bežné aj u domácich zvierat.

Bežné nematódy hrubého čreva sú Trichuris (u tiav) a Oesophagostomum.

Príležitostne  sa vyskytujú cestódy ako Moniezia, Thysanosoma, EchinococcusTaenia. Klinické príznaky často chýbajú, hoci u niektorých zvierat sa infekcia prejavuje hnačkami.

Taenia multiceps je často spájaná s poruchami CNS a prejavuje sa otáčaním sa zvierat dookola, slepotou, prípadne ochrnutím.

U exotických prežúvavcov sa môžu diagnostikovať z trematódov Cotylophoron, Calicophoron, Paramphistomum, Fasciola, Dicrocoelium. Klinické príznaky závisia od miesta parazitácie.

Pľúcne červy vyskytujúce sa u voľne žijúcich párnokopytníkov sú Dictyocaulus, Pneumostrongylus, Protostrongylus, ParelaphostrongylusElaphostrongylus. Klinické príznaky po infekcii pľúcnymi červami sú charakterizované ako poruchy koordinácie pohybu, chudnutie, drsná a zježená srsť, dýchavičnosť, bronchiálny kašeľ, anémia, hnačka, výtok z nosa, zväčšenie axilárnych lymfatických uzlín.

Kokcidióza sa vyskytuje u mnohých párnokopytníkov a pôvodcom je Eimeria. Klinické príznaky sú podobné ako u hovädzieho dobytka a to hnačka (môže byť krvavá), nechutenstvo, depresia, anémia a smrť.

 

Ektoparazitózy

 

Svrab

Svrab spôsobený Chorioptes sa vyskytuje u mnohých párnokopytníkov, bežne ho nájdeme u ťavovitých a jeleňovitých. Klinické príznaky sú charakterizované tvorbou pustúl, chrást v oblasti perinea, zadku, nôh, mieška alebo vulvy. Silné svrbenie a vypadávanie srsti nie je typické.

Kliešte

Kliešte sú častým problémom.

Vši

Sú pomerne bežné u exotických párnokopytníkov, u ktorých boli diagnostikované druhy Haematopinus, Linognathus a Microthoracicus. Klinické príznaky sú hlavne zježená srsť a slabé až silné svrbenie. Vajíčka alebo hnidy sú prichytené na srsti.

Blchy

Problémy s blchami a parazitickými muchami sú časté.

 

Choroby pohybovej súśtavy

 

Osteoartritída

Osteoartritída (Osteoarthritis) je zápalové ochorenie kostí a kĺbov. S týmto zdravotným problémom sa v zoologických záhradách stretávame relatívne často. Najčastejšie sú postihnuté oryxy, kudu, gazely, žirafy, lamy, paovce, byvolec bieločelý, pakone a impaly. Typickým prízankom je bolestivé krívanie, prestupovanie z jednej nohy na druhú.

 

Myopatia

Myopatia je ochorenie svalstva zvierat držaných v zajatí, spája sa so stresom zo zajatia, obmedzovaním pohybu a transportom. Chorobu charakterizuje degenerácia a nekróza priečnepruhovaného a srdcového svalstva. Ochorenie sa prejavuje do niekoľko hodín až 14 dní po uväznení alebo transporte.

Rozvoj choroby ovplyvňuje strach, úzkosť, znepokojenie, preťaženie, opakovaná manipulácia, nedostatočný oddych pre transportom, únavný dlhotrvajúci transport, nepretržité napätie, dlhotrvajúci strach spôsobený vyrušovaním. Svalové kŕče vedú k nedostatočnému okysličovaniu tkaniva, anoxii. Vo svaloch sa začne tvoriť z glykogénu nadmerné množstvo kyseliny mliečnej, ktorá zapríčiňuje lokálnu, alebo systémovú acidózu a degeneráciu svalstva.

Pri perakútnom priebehu choroby dochádza k úhynu po zlyhaní srdca v dôsledku nekrózy srdcovej svaloviny. Postihnutie kostrového svalstva sa prejavuje bolestivými meravými pohybmi, hlavne panvových končatín. Svalstvo chrbta, horných častí končatín býva opuchnuté, tuhé a teplé. V priebehu ochorenia paréza prechádza do paralýzy a k vyčerpaniu. V akútnych prípadoch pozorujeme sťažené dýchanie, tachykardiu a myoglobinúriu. Pri pitve nachádzame sivasté pruhy na nekrotickej svalovine a hemoragie.

Na liečbu acidózy podávame 5 % Natrium bicarbonicum injekčne, intra venózne, alebo per os v nápoji. Na druhý deň sa aplikácia opakuje. Na upokojenie podávame analgetiká a trankvilizanciá. Na podporu srdcovej činnosti podávame kardiaká. Prevencia je prvoradá a vo všetkých prípadoch manipulácie či transportu zvierat. Z držania zvierat vznik myopatie musí byť minimalizovaný.

 

Prerastené paznechty

Prerastené paznechty sú stálym problémom kopytníkov. Najčastejšie sú postihnuté paovca hrivnatá, muflóny, antilopy, gazely a žirafy. Nová rohovina sa tvorí v paznechtovej škáre. Za mesiac narastie asi 5 – 10 mm novej rohoviny. Pri dostatočnom pohybe sa zvieratám rohovina obrusuje. K prerasteniu paznechtov dochádza pri pohybe na mäkkej pôde výbehu, mäkkej podlahe vnútorných ubikácií, alebo pri dlhodobom ustajnení. V priebehu šiestich mesiacov dochádza k prerasteniu paznechta.

Prerastená rohovina vytvára rôzne tvary paznechtov, napríklad rozšírený, oblúkovitý, špirálovitý alebo skrížený. Takéto nepravidelné paznechty spôsobujú  nefyziologický uhol osi článkov prsta. Dochádza k nerovnomernému zaťažovaniu paznechtového kĺba a šliach. Prerastené paznechty sú predispozičným faktorom pre vznik infekcie paznechtovej škáry, hniloby rohoviny, Rusterholzovho vredu.

Dôležitá je úprava prerastenej rohoviny. V prípade zápalových zmien, sekundárnej infekcie je nutné chirigické ošetrenie, lokálna aplikácia antibiotík.

Najdôležitejšia je prevencia pravidelným ošetrovaním, úpravou paznechtov. 

 

Choroby sviňovitých

 

Nákazlivé choroby

Diviaky sú vnímavé na všetky vírusové, bakteriálne a hubovité choroby domácich ošípaných. Diviaky sa môžu nakaziť slintačkou a krívačkou, vezikulárnou stomatitídou, vezikulárnym exantémom, morom dobytka, besnotou, Aujeszkyho choroba, morom ošípaných a mnohými bakteriálnymi chorobami.

 

Africký mor ošípaných

Africký mor ošípaných je vírusová choroba prasiat, charakteristická vysokou mortalitou, akútnym priebehom a početnými hemorhagiami. Je ťažko odlíšiteľná od klasického moru podľa klinických príznakov. Domáce ošípané ale aj diviaky sú vysoko vnímavé na vírus afrického moru. Africký mor ošípaných je prenášaný kliešťami z nakazených zvierat na citlivých hostiteľov v Afrike.

Na začiatku dvadsiateho storočia bola nákaza popísaná v Keni. Od vtedy sa vyskytla v niektorých krajinách Afriky. V roku 1957 sa nákaza dostala do Portugalska, v roku 1960 do Španielska, 1964 do Francúzska, 1967 do Talianska a až na Kubu. V mimo afrických krajinách bola nákaza zlikvidovaná. V Afrike koluje dodnes pravdepodobne v divožijúcich sviňovitých, ktoré sú rezervoárom. V krvi zostáva vírus niekoľko mesiacov. Zviera (hostiteľ) aj keď vytvorí protilátky, nezbaví sa vírusu dôkladne. Potom je možným zdrojom infekcie.

Chorobu spôsobuje Tridovirus, ktorý nie je príbuzný s pôvodcom európskeho moru ošípaných. Vírus je vysoko rezistentný, vylučuje sa všetkými sekrétmi, exkrétmi. Primárnym vektorom je kliešť Ornithodoros moubata porcinus.

Inkubačná doba je 3 – 15 dní. Ochorenie začína horúčkou. U domácich druhov má perakútny alebo akútny prebieh. Mortalita na začiatku epizoócie (nákazy) býva 95 – 100 %.

Pozorujeme: Perakútny prebieh – depresia, anorexia, polihovanie, exitus za 1 – 3 dni. Akútny prebieh – prvé tri dni sa objavuje pyrexia (predĺžený horúčkovitý stav), zhoršuje sa zdravotný stav, stupňuje sa anorexia, alebo výtok z očí a nosa, cyanóza kože. Poškodená je CNS, čo sa prejavuje kŕčami, tremorom, paraplégiou (obojstranné ochrnutie končatín), zvracaním a hnačkou, smrť nastáva za 4 – 8 dní. Chronický prebieh – úbytok na váhe, zaostávanie vo vývoji, opuch kĺbov končatín, poruchy v chôdzi, edémy na končatinách, zmeny na koži (vredy). Prasatá hynú v priebehu 2 – 12 mesiacov.

Diagnóza sa stanovuje na základe klinických príznakov. Pozorujeme vysokú horúčku a vývoj príznakov ťažkého ochorenia za 2 – 3 dni po zistení, vysoká kontagiozita a mortalita aj u očkovaných prasiat. Spôsoby diagnostiky sú biologickým pokusom, dôkaz vírusu na bunkových kultúrach a serologicky.

Vakcinácia nie je veľmi účinná, môže viesť aj k dlhodobému vírusonosičstvu. V krajinách bez výskytu je obmedzený obchod, zákaz dovozu zvierat a surovín živočíšneho pôvodu. Všade tam, kde sa nákaza vyskytuje je dôležité prísne oddelenie domácich od divých prasiat.

 

Parazitárne choroby

 

Parazitizmus u diviakov je geografický alebo regionálny problém. Kmene parazitov afrických druhov diviakov nie sú rovnaké ako kmene, aké boli získané v Európe. Druhy parazitov získané v Severnej a Južnej Amerike sú tiež rozdielne. V Európe boli hlásené nasledovné protozoárne infekcie u ošípaných: besnoitióza, trypanozóma, theilerióza, kokcidióza a sarkosporiodóza. Z nematódov Ascaris suum je všadeprítomný problém. Tak isto pľúcne červy ošípaných Metastrongylus sp. môžu znamenať veľký problém v danej oblasti výskytu. Všetky druhy diviakov môžu byť potenciálnymi hostiteľmi Trichinella spiralis.

 

Choroby pekari

 

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.