Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Cicavce

Chov cicavcov

  kmeň: chordáty - Chordata

    podkmeň: stavovce - Vertebrata

      trieda : cicavce - Mammalia

 

Charakteristika triedy

Cicavce sú evolučne najvyspelejšie stavovce. Sú to suchozemské živočíchy, ktoré na súši dominujú. Súčasne sa vytvorila skupina, ktorá sa úplne prispôsobila životu vo vode, kde predstavuje vôbec najväčšie druhy a skupina, ktorá dokonale ovláda lietanie a dominuje v určitých biotopoch medzi letcami s nočnou aktivitou.

Charakteristické znaky cicavcov :

  1. Telo je pokryté srsťou.
  2. Kožné žľazy sú bohato rozvinuté v niekoľkých typoch, najcharakteristickejšou je mliečna žľaza.
  3. Spodnú čeľusť tvorí jedna párová kosť – sánka (mandibula).
  4. Stredné ucho tvoria tri sluchové kostičky – kladivko (malleus), nákovka (incus) a strmienok (stapes).
  5. Chrup je heterodontný a delí sa na rezáky (dentes incisivi), špičiaky (d. canini), črenovce (d. praemolares) a stoličky (d. molares). Zuby majú korene.
  6. Mozog je vyvinutý.
  7. Je vyvinutá len ľavá komora, vývojom pravá zanikla. Červené krvinky nemajú jadro.
  8. Telová dutina je rozdelená bránicou.
  9. Mláďatá sa väčšinou vyvíjajú v tele matky a spočiatku sa živia materským mliekom.

 

Anatómia a fyziológia tráviacej sústavy cicavcov

Tráviacu sústavu tvoria ústna dutina, hltan, pažerák, žalúdok, tenké črevo, hrubé črevo a konečník. Ústna dutina je ohraničená pyskom, nachádza sa v nej svalnatý jazyk a zuby. Jazyk cicavcov nevznikol vývojom z jazyka plazov, ale druhotne. Pôvodný jazyk, ako rudimentárny podjazyk (sublingua), sa zachoval u niektorých vačkovcov, letúch a poloopíc. Jazyk slúži na miesenie potravy, párnokopytníky ním trhajú potravu, mäsožravce pomocou neho pijú, mravenčiare používajú lepkavý jazyk na zber mravcov a termitov, upíry z radu netopierov ním lížu krv svojej koristi, atď. Zuby sú svojim počtom a tvarom identifikačným znakom jednotlivých druhov. Rezáky, špičiaky a črenovce tvoria mliečny chrup, ktorý sa po čase vymení za trvalý, kedy dorastajú ešte stoličky.

Do ústnej dutiny ústia tri páry slinných žliaz, príušné (glandulae parotis), podčeľustné (gl. submaxillaris) a podjazykové žľazy (gl. sublingualis). Cicavce, ktoré sa živia objemnou a suchou potravou, produkujú denne až 50 l slín. Vodné cicavce (napr. plutvonožce, veľryby) tým, že prijímajú potravu s vodou majú slinné žľazy menšie. Niektoré hmyzožravé druhy v sekréte pdčeľustných žliaz majú jedovaté látky. Ústna dutina pokračuje hltanom do pažeráku a žalúdka, ktorý môže byť jednoduchý alebo zložitý.

Žalúdok sa rozdeľuje podľa sliznice na štyri oddiely: pažerákový a kardiálny oddiel, fundus a pylorus. Niektoré cicavce, napr. ľudoopi, psovité šelmy a zajace nemajú pažerákovú časť. U iných druhov práve táto časť je zväčšená a tvorí predžalúdky. U prežúvavcov sú predžalúdky tri, a to bachor (rumen), čepiec (reticulum) a kniha (omasum). Ďalšia časť je slez (abomasum), teda vlastný žalúdok. Delené žalúdky majú aj klokany, leňochody, hulmany, sirény, ťavy a delfíny.

 Dvanástnik je úsek tráviacej sústavy, kde dochádza k najväčšej produkcii tráviacich enzýmov. Enzýmy sú produkované sliznicou dvanástnika, a tiež slinivkou brušnou. Ústi sem aj pečeň so žlčníkom, (chobotnáče, veľrybotvaré, hlodavce žlčník nemajú). V tenkom čreve prebieha vstrebávanie živín. Cicavce majú jedno slepé črevo ale hmyzožravcom, hlodavcom, plutvonožcom, letuchám, šelmám a slabozubcom slepé črevo chýba. Cicavce neprodukujú celulázu a preto bylinožravce majú bakteriálnu mikroflóru, ktorá produkuje celulózu štiepiaci enzým. U nepárnokopytníkov sa tieto baktérie sústreďujú v slepom čreve, ktoré je zväčšené a prebieha v ňom trávenie. Produkty trávenia sú resorbované resorbčným  epitelom v hrubom čreve. Hlodavce majú vyvinutý iný mechanizmus. Produkty trávenia prejdú cez hrubé črevo a konečník von a potom sú znovu požité a strávené v tenkom čreve.

Tráviaca sústava končí konečníkom, ktorý u vajcorodých ústi do kloaky. Zvyšky kloaky nájdeme aj u vačkovcov. Ostatné cicavce majú konečník ukončený ritným (análnym) otvorom.

 

Chov a kŕmenie jednotlivých druhov cicavcov

 

Podtrieda: vajcorodé – Prototheria

Rad: vtákozobce - Monotremata

Najčastejšie chovanými zástupcami sú ježura austrálska (Echidna aculeata), paježura Bruijnova (Zaglossus bruijni) a vtákopysk divný (Ornithorhynchus anatinus).

 

Čeľaď : ježurovité – Tachyglossidae

Najčastejšie sa chová ježura krátkonosá, austrálska (Tachyglossus aculeatus) a paježura Bruijnova (Zaglossus bruijni).

Nároky na chov

Ježurovité potrebujú relatívne veľký priestor, približne 5 m2 na jeden kus. Vo voľnej prírode sú aktívne cez deň aj v noci, v zajatí sa pohybujú v noci, čo je následkom vysokých teplôt v ubikáciách a prítomnosťou návštevníkou. Ježura je plaché zviera, veľmi vnímavé na náhle zvuky a pohyby. Chováme ju za sklom (zvukotesne) a doporučuje sa jednostranné zatemnenie skla tak, aby zvieratá neboli návštevníkmi vyrušované. Podlaha v ubikáciách by mala byť prikrytá vhodným substrátom, ktorý je vhodný na hrabanie a priaznivo pôsobí na chodidlovú časť nôh. Relatívna vlhkosť vzduchu by mala byť 80 %.

Kŕmenie

Vo voľnej prírode sa ježura živí mravcami a termitmi. V zajatí ju kŕmime zmesou z mlieka, vajec, mletého mäsa, alebo podávame ovocnú kašu s minerálnymi látkami. Na spestrenie podávame múčne červy.

Rozmnožovanie

Ježura austrálska sa v zajatí rozmnožuje zriedkavo.

 

Čeľaď : vtákopyskovité – Ornithorhynchidae

Jediným zástupcom tejto čeľade je vtákopysk podivný (Ornithorhynchus anatinus).

Nároky na chov

Vtákopysk sa najčastejšie chová v austrálskych zoologických záhradách. Jeho chov je náročný, ubikácia musí mať vodnú nádrž a breh s norami. Teplota vody nesmie klesnúť pod 16 oC. Vtákopysk prijíma potravu aj kalí vo vode, preto je nutné každodenné dôkladné čistenie vodnej nádrže. Každá nora musí mať zariadenie na otieranie vody zo srsti vtákopyskov. Každý deň je nutné nory vystielať kvalitným senom. Vo vode v blízkosti hladiny by malo byť niekoľko odpočívadiel, na ktorých vtákopysky žuvajú potravu a čistia si srsť. Každý jednotlivec potrebuje zvlášť noru len pre seba.

Kŕmenie

Vo voľnej prírode vtákopysky chytajú kôrovce, mäkkýše, larvy hmyzu, obrúčkavce, niekedy žaby a žubrienky. Do tráviacej sústavy sa dostávajú aj malé kamienky, ktoré sú pravdepodobne potrebné pri trávení. V zajatí vtákopyskom podávame dážďovky, sladkovodné krevety, vajce a hmyz. Potravu predkladáme do vody. Denná kŕmna dávka obsahuje 0,5 kg dážďoviek, 0,25 kg kreviet, 2 vajcia, hrsť švábov, poprípade 2 ks žiab.

Rozmnožovanie

Rozmnožovanie v zajatí je veľmi vzácne, inak samica znáša 1 až 3 vajcia, na 14. až 16. deň po párení. Inkubácia vajec trvá 10 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 17 týždňoch a dospelosť dosahujú po 1 roku.

 

Podtrieda: živorodé – Theria

Rad: vačkovce – Marsupialia

Najčastejšie sa chovajú vačica opossun (Didelphis marsupialis) a vačica južná (Didelphis azzarae, syn. D. aurita), kunovec východný (syn. kunovec bodkovaný) (Dasyurus viverrinus), diabol tasmánsky (Sarcophilus laniarius), vakomyš hrubochvostá (Sminthopsis crassicaudata), vakokrt pieskový (Notoryctes typhlops), kusu líščí (Trichosurus vulpecula), vakoveverica lietavá (Petaurus breviceps), koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus), vombat medveďovitý (Vombatus ursinus), potkanokengura Gaimardova (Bettongia penicillata), kengura červená (Marcopus rufus), kengura obrovská (Macropus giganteus) a valabia červenokrká (Wallabia rufogrisea).

 

Čeľaď : vačicovité – Didelphidae

Nároky na chov

Vačice sú aktívne hlavne v noci, preto ich chováme „v nočných domoch“. Vačice chováme v ubikáciách a teráriách v závislosti od jednotlivých druhov. Vačice sa chovajú samostatne, v čase rozmnožovania by mali byť v dostatočnom priestore, aby mali možnosť pri dvorení behať.

Kŕmenie

Vačice sú všežravce, hmyzožravce, preto im podávame miešanicu z konského mäsa, uvarených žĺtkov, sušeného mlieka a minerálnych látok. Všežravým druhom naviac podávame mletú karotku, jablká, banány a pomaranče. Hmyzožravým pridávame svrčky a múčne červy.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity vačíc je 12 až 14 dní, niektoré druhy majú 2 až 4 mláďatá, ale je aj druh (Marmosa rolbinsoni), ktorý má 17 až 20 mláďat. Mláďatá sa vyvíjajú pomaly, dospievajú po 6 až 8 mesiacoch.

 

Čeľaď: kunovcovité – Dasyuridae

              bandikutovité – Peramelidae

V zoologických záhradách mimo Austrálie sa chovajú zriedkavejšie. Sú aktívne v noci avšak niektoré druhy aj cez deň. U bandikutov je vak nasmerovaný dozadu. Najčastejšie sa chovajú kunovec východný (Dasyurus viverrinus), diabol tasmánsky (Sarcophilus harrisi) a vakomyš hrubochvostá (Sminthopsis crassicaudata).

Nároky na chov

Väčšina druhov sú stromové zvieratá a vedia veľmi dobre šplhať. Chováme ich v pároch a samce od samíc oddeľujeme až do odstavu mláďat. Ubikácie musia byť priestranné inak sú jedince voči sebe agresívne. Do chovného zariadenia umiestňujeme dostatok konárov a vytvárame rôzne dutiny, v ktorých si vystelú hniezda lístím a trávou. Niektoré si budujú hniezda v norách alebo v hustom poraste. Pralesné druhy potrebujú teplotu 22 – 27 oC a relatívnu vlhkosť vzduchu 80 %. Polopúštne a púštne druhy, ako napr. vakomyš hrubochvostá a vakomyš kowari (Dasycercus byrnei) potrebujú jemný, suchý piesok, v ktorom sa „ kúpu “. Bandikut musí mať možnosť hrabať, k čomu potrebuje aspoň 15 cm hlbokú vrstvu zeme. Ubikácie musia byť zabezpečené proti podhrabaniu. Diabol tasmánsky je silný a treba počíta s tým, že dokáže rozhrýzť hrubé dosky a ohnúť mreže.

Kŕmenie

Zástupcovia čeľade sú všežravce (bandikut) alebo mäsožravce (diabol tasmánsky). Menším druhom podávame miešanice z mletého mäsa s vajcom a psích suchárov s prídavkom hmyzu. Väčším druhom podávame čerstvo zabité myši, morčatá, potkany, sliepky, holuby, králiky. Všežravcom pridávame ovocie a zeleninu, napr. banány, jablká, karotku, topinambury.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity je rôzna aj v rámci druhu. Kunovec východný má dĺžku gravidity asi 8 dní. Má 3 páry strukov a rodí 24 mláďat a mláďatá, ktoré sa neprisajú zožerie. Samica vakomyši žltonohej je gravidná 44 – 53 dní, vakomyši hrubochvostej asi 13 – 16 dní a diabla tasmánskeho 31 dní. Samica bandikuta je gravidná 12 – 14 dní, má 4 páry strukov a rodí len 1 – 3 mláďatá.

 

Čeľaď : kuskusovité - Phalangeridae

Kuskusovité, sú po klokanoch najčastejšie chovanými vačkovcami. Najčastejšie sa chovajú kusu líščí (Trichosurus vulpecula), vakoveverica lietavá (Petaurus breviceps) a koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus).

Nároky na chov

Chovajú sa v priestranných temperovaných ubikáciách. Musia mať dostatok pohybu, k čomu sa umiestňujú konáre. Ak chováme druhy žijúce v skalách, umiestňujeme do výbehu dostatok kameňov, z ktorých vytvárame úkryty. Sú aj samotárske druhy, napr. kuskusy rodu Phalanger, ktoré chováme nanajvýš len v pároch. Kusu líščí (Trichosurus vulpecula) sa môže chovať s jedným samcom a s viacerými samicami. Druhy ako vakoveverica lietavá (Petaurus breviceps), vakoplch lietavý (Acrobates pygmaeus) a vakoveverica sťahovavá (Pseudocheirus peregrinus) žijú v anonymných uzavretých sociálnych skupinách a navzájom sa poznávajú podľa kolektívneho pachu. Nový členovia skupiny sú prenasledovaní, často poranení až zabití. Rod Phalanger si vyžaduje teplotu 22 – 26 oC a relatívnu vlhkosť vzduchu 70 – 80 %. Podlahu pokrývame rašelinou, zeminou, suchými listami.

Kŕmenie

Sú to prevažne všežravce. Kŕmime ich banánmi, pomarančmi, jablkami, šalátom, karotkou, listami, kvetmi, medom, pečivom namočeným v mlieku, kúskami mäsa, vajcom, hmyzom. Koala potrebuje niektoré druhy eukalyptov.

Rozmnožovanie

Samice majú dobre vyvinutý vak. Koala má vak nasmerovaný dozadu. Samice majú 2 – 4 bradavky. Gravidita  u kusu trvá 17 – 21 dní, kuskusa 13 – 14 dní, koaly 25 – 30 dní. Rodia sa dve mláďatá len kusu rodí tri. Vo vaku ostávajú 6 mesiacov, potom ich matka vozí na svojom chrbte 6 – 12 mesiacov. Samica koaly nosí mláďa až dva roky. Odstav je u koaly od 6. mesiaca. Matka kŕmi mláďata natrávenou kašou z eukalyptov každé tri dni. Dospelosť koaly dosahujú vo veku 3 – 4 rokov.

 

Čeľaď : vombatovité - Phascolomidae

Vombaty sú dosť neznášanlivé a preto ich chováme jednotlivo. V dostatočne veľkom priestore môžeme chovať jedného samca s viacerými samicami. Vombaty radi hrabú, preto do ubikácii dávame vrstvu zeminy. Dokážu pod zemou vyhrabať dlhé tunely, na konci ktorých si budujú brlohy so slamy, trávy a kôry. Majú radi vyššiu vlhkosť vzduchu a potrebujú sa skryť pred slnkom, ak takúto možnosť nemajú, potom hynú. Vombaty sú bylinožravé a kŕmia sa trávou, korienkami, hubami. V zajatí ich kŕmime senom, lucernou, trávou, obilninami, mrkvou, jablkami, hruškami, banánmi a predkladáme okus. Gravidita trvá približne 1 mesiac a samica rodí jedno až dve mláďatá, ktoré ostávajú vo vaku asi 6 – 10 mesiacov.

 

Čeľaď : klokanovité - Macropodidae

Nároky na chov

Všetky kengury chováme v priestranných výbehoch. Väčšina druhov žije v skupinách s jedným dospelým samcom. Niektoré druhy môžeme chovať len v pároch. Nároky na teplotu sú rôzne v závislosti od druhov. Väčšina dobre znesie teploty od 6 do 10 oC a vo vonkajších výbehoch tieto druhy môžu ostať až do teploty -5 oC. Stromové a pralesné kengury neznášajú zimu a vyžadujú si vyššiu vlhkosť vzduchu. Všeobecne klokany sú plaché zvieratá, ktoré pri vyrušení môžu v panike počas úteku naraziť na ohradu a zabiť sa. Kengury sa vyznačujú schopnosťou skákať do veľkej výšky a diaľky. Pokiaľ nie sú vyrušované, tak neskáču a preto na oplotenie postačuje priekopa široká 2 m a plot s výškou 160 až 180 cm. Kengura červená potrebuje trávnatý voľný výbeh, ostatné druhy majú radi množstvo kríkov. Väčšina druhov sa rada kúpe v prachu alebo piesku, preto na tento účel budujeme vo výbehu pieskovisko. Stromové kengury si vyžadujú vysoké klietky s veľkým množstvom konárov na šplhanie a miesto na odpočinok (rôzne plošiny). Ak sa rozhodneme chovať stromové klokany vo voľných výbehoch, potom nesmieme umiestniť pri oplotení žiadne stromy, lebo tieto kengury dokážu preskočiť zo stromu na vzdialenosť 9 m. Skalnaté druhy si vyžadujú množstvo jaskyniek, umelých skál, ktoré by mali byť dostatočne vzdialené od návštevníkov.

Kŕmenie

Klokany sú bylinožravce a žalúdok majú podobný ako prežúvavce. Väčšina druhov klokanov prežúva. V žalúdku a tenkom čreve sa nachádzajú baktérie, ktoré rozkladajú celulózu. Klokany sa radi pasú, obhrýzajú trávu a listy. Klokany stromové sa živia hlavne lístím a plodmi. Všeobecne platí, že klokany potrebujú v kŕmnej dávke vysoký obsah bielkovín. V zajatí im podávame trávu, kvalitné seno, okus, ovsené vločky, sójovú múčku, rôznu zeleninu a ovocie. Malým druhom podávame jemnejšie krmivo, aby nedošlo k poraneniu ústnej dutiny.

Rozmnožovanie

Gravidita trvá 30 až 40 dní. Väčšinou samica rodí jedno mláďa, málokedy dvojčatá. Mláďa ostáva vo vaku 4,5 až 8 mesiacov, ale aj neskôr v nebezpečenstve sa vracia do matkinho vaku dovtedy, kým sa tam zmestí. Samica je väčšinou znovu oplodnená krátko po pôrode, ale vývoj vajíčka sa zastavuje v štádiu blastocysty, pričom je voľne uložené v dutine maternice. Nidácia a ďalší vývoj nastáva až v dobe, keď jeho starší súrodenec opúšťa vak. Dĺžka gravidity s embryonálnou diapauzou sa predlžuje na 230 až 250 dní. Kengury dospievajú v 1. roku života.

 

Rad: hmyzožravce – Insectivora

Hmyzožravce sú malé a väčšinou hmyzožravé cicavce. Ich telo je anatomicky prispôsobené spôsobu života, ale spoločným znakom všetkých druhov sú malé oči a uši a veľmi dobre vyvinuté rypáčiky. Do tohto radu patria napr. ježe, ktoré žijú na zemi, krty, tie sú zasa prispôsobené na život pod zemou. Ďalším zástupcom tohto radu je tenrek vodný, ktorý žije vo vode ale aj na súši. Tri čeľade tohto radu, ježovité, krtovité a pyskorovité sú rozšírené takmer na celom svete. Čeľade solenodovité, tenrekovité a zlatokrtovité majú obmedzené rozšírenie. Najčastejšie chovaní zástupcovia v zoologických záhradách sú jež západný (Erinaceus europaeus), jež východný (Erinaceus concolor), jež ušatý (Hemiechinus auritus) a tenrek pásavý (Hemicentetes semispinosus), tenrek veľký, syn. bezchvostý (Tenrec ecaudatus), piskor krátkochvostý (Blarina brevicauda), dulovnica väčšia (Neomys fodiens), bielozúbka bielobruchá (Crocidura leucodon).

Nároky na chov

Ježe obývajú riedke lesy, krovinaté stepi a tropické druhy polopúšte a púšte. Majú radi teplo a v nepriaznivých podmienkach upadajú do stavu strnulosti so zníženými životnými funkciami. Druhy žijúce v miernom pásme upadajú do zimného spánku, tropické druhy do letného spánku a tak prečkajú dobu najväčších horúčav. Ježe žijú samostatne, v čase rozmnožovania v pároch a po spárení matka ostáva s mláďatami až do zimného spánku. Ježe mierneho pásma môžeme chovať v letných mesiacoch v otvorených výbehoch, ohradených hladkým múrom, 40 cm vysokým. Vo výbehu zabezpečíme dostatok úkrytov.

Kŕmenie

Ježe sa živia hmyzom, ďalšími bezstavovcami a malými stavovcami. Tenreky a ježe prijímajú aj rastlinnú potravu, napr. mäkké plody. V zajatí im podávame väčšinou nadrobno posekané alebo mleté mäso, v mlieku namočené chleboviny a ako prídavok tvaroh, vajce, živý hmyz, pavúky a iné. Tieto druhy zvierat majú rýchly metabolizmus a preto aj prijímajú väčšie množstvo potravy, takže ich kŕmime viac krát denne, najmenej 4 krát za deň.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity u tenrekovitých je 40 až 55 dní, počet narodených mláďat 2 až 10 a počet embrií až 30. Gravidita ježov trvá 31 až 42 dní, počet mláďat býva obvykle 5 až 7, mláďatá po narodení majú hmotnosť 12 až 25 gramov, dĺžku 9 cm. Ostne sú belavej farby a mäkké a približne 36 až 60 hodín od pôrodu začínajú vyrastať ostne trvalej telesnej pokrývky, pričom vývoj ostňov je ukončený v 3. týždni života. Vtedy malé ježe začínajú prijímať pevnú potravu. Gravidita bielozúbka trvá 31 až 33 dní. U krtkov 50 až 60 dní. Pohlavnú dospelosť dosahujú tenreky a krty vo veku 1 roka, a ježe v 9. až 11. mesiaci.

 

Rad: letuchy – Dermoptera

Letuchy svojimi znakmi sa podobajú hmyzožravcom, ale aj poloopiciam. Žijú v pralesoch Juhovýchodnej Ázie a medzi hlavou a prednými končatinami, medzi prednými a zadnými končatinami a medzi zadnými končatinami a chvostom majú osrstenú kožu, ktorá im slúži ako padák pri kĺzavom lete. V zajatí sa chovajú veľmi vzácne.

Nároky na chov

Letuchy žijú na stromoch a sú aktívne v noci, obývajú tropické pralesy a vyžadujú teplotu 22 až 26 oC s vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu až 80 %. Živia sa hlavne lístím a púčikmi stromov, dávajú prednosť hlavne eukalyptom, občas vyhľadávajú ovocie. Kŕmenie v zajatí je problematické.

 

Rad: netopiere – Chiroptera

Netopiere sú jediné cicavce, ktoré majú krídla a sú schopné lietať. Krídlová blana (patagium) je pokračovaním kože chrbta a brucha a umožňuje vysokú úroveň manévrovania pri lete. Rozpätie krídiel závisí od veľkosti druhov a môže byť u najväčších až 1,5 m. Väčšina druhov tohto radu pri chytaní koristi využíva echolokáciu. Do tohto radu patrí skoro štvrtina všetkých druhov cicavcov, viac zástupcov má už len rad hlodavce. Do tohto radu patrí až 977 druhov. Netopiere sa vyskytujú v tropických a miernych pásmach po celom svete, okrem polárnych oblastí.

Podrad : kalone - Megachiroptera

Kalone patria k najväčším druhom netopierov. Dosahujú dĺžku tela až 40 cm. Kalone sú väčšinou plodožravé a niektoré z nich sú potravnými špecialistami. Žijú v Afrike, Ázii a Austrálii a sú často chované v zajatí. Najčastejšie chovanými zástupcami sú kaloň indický (Pteropus giganteus), kaloň egyptský (Rousettus aegyptiacus) a kaloň zlatý, syn. rodriquezský (Pteropus rodricensis).

Nároky na chov

Spôsob života je rozdielny u jednotlivých druhov. Kalone rodu pteropus žijú vo veľkých spoločenstvách, kolóniách zdržiavajúcich sa na stromoch. Kalone rodu eidolon žijú v malých skupinách alebo samostatne, ukrývajúcich sa počas dňa v stromoch a kríkoch. Kalone rodu rousettus žijú vo veľkých kolóniách, v jaskyniach. Všeobecne kalone potrebujú na chov teplotu 20 až 25 oC, pričom treba dávať pozor na udržanie teploty, ktorá by nemala klesnúť pod 18 oC. Podmienkou dobrého chovu je možnosť dostatočného pohybu, lietania. Kalone, ktoré chováme trvalo „v nočných domoch“, sa rozmnožujú vzácne. Kalone, žijúce na stromoch, potrebujú veľké priestranné ubikácie s množstvom konárov. Väčšina kaloňov sa živí plodmi, preto im podávame v zajatí jablká, hrušky, čerešne, pomaranče, figy, hrozno a iné. Podávanie banánov treba regulovať, lebo väčšie množstvo môže spôsobiť zápchu. Ak nie je dostatok čerstvého ovocia, nahrádzame ho kompótmi. Súčasťou kŕmnej dávky je sladená ryža, na tvrdo uvarené vajce, naškrabané chudé surové mleté mäso. Krmivo predkladáme v miskách, ktoré vešiame na konáre. Pri zostavovaní kŕmnej dávky treba počítať so stratami, pretože kaloňom pri kŕmení veľa potravy padá na zem. Ak umiestnime málo misiek na kŕmenie, vyvolá to súboj o potravu a menšie a slabšie jedince potom hladujú. Kalone podčeľade macroglossidae sa živia prevažne nektárom kvetov, kŕmime ich tekutou sladkou potravou podobne ako kolibríky a okrem toho im podávame hmyz a sladké, mäkké ovocie. Kalone kŕmime 2 x denne, pričom hlavné kŕmenie je neskoro popoludní.

Rozmnožovanie

V zajatí sa často rozmnožuje kaloň indický, ktorého gravidita trvá 6 mesiacov. Samička tohto druhu rodí jedno mláďa, ktoré nosí na svojom brušku približne 4 mesiace a až do doby dospelosti (1 rok), mláďa matku stále doprevádza a aj tesne vedľa nej spí.

 

 

 

 

 

 

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.