Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Cicavce 2

Podrad : netopiere – Mikrochiroptera

Do tohto podradu patria malé druhy netopierov s často rozdielnym spôsobom života. Niektoré žijú vo veľkých kolóniách v jaskyniach, iné v malých skupinách alebo ako jednotlivce v dutinách stromov. Niektoré visia voľne na konároch, iné sa skrývajú pod listami, napr. banánovníkov. V oblastiach s chladnejším podnebím upadajú do zimného spánku a v oblastiach s teplým podnebím do letného spánku, aby prekonali obdobie s nedostatkom potravy. Medzi netopiermi sú aj druhy, ktoré na jeseň odlietajú do teplých krajín. Netopiere podľa druhu prijímanej potravy môžu byť hmyzožravé, ale väčšina sú všežravé a niektoré sú potravnými špecialistami. Najčastejšie sa chovajú v zajatí netopier veľký (Myotis myotis) a ucháč svetlý, syn. netopier ušatý (Plecotus auritus).

Nároky na chov

Keďže netopiere sú nočné cicavce, je ich chov v zajatí dosť problematický. Všeobecne majú radi vyššiu teplotu, 22 až 25 oC a vysokú relatívnu vlhkosť vzduchu, 80 až 90 %. Pri nižšej relatívnej vlhkosti dochádza k vysušovaniu lietacích blán a tým i k ďalším problémom. Do chovného zariadenia umiestňujeme nádobku s pitnou vodou. V zoologických záhradách sa netopiere chovajú „v nočných domoch“ s modrým osvetlením (chov pri červenom svetle je menej úspešný). Väčšina netopierov loví počas lietania. Netopiere dokážu loviť aj hmyz lezúci po konároch alebo po zemi. V zajatí hmyzožravé druhy kŕmime svrčkami, múčnymi červami, chrobákmi, atď. z misky alebo z ruky. Plodožravé druhy netopierov kŕmime v zajatí mäkkým pokrájaným ovocím, varenými ovsenými vločkami, bielkovinovými krmivami, hlavne vajcom a škrabaným mäsom.

Rozmnožovanie

Netopiere, pochádzajúce z mierneho pásma, sa pária na jeseň, ale živá sperma ostáva v maternici samičky až do jari, kedy dôjde k oplodneniu zrelého vajíčka. Dĺžka gravidity je rôzna, od jedného mesiaca až do štyroch. Samičky rodia väčšinou jedno mláďa, málokedy dve. Mláďatá sú prichytené na brušku matky 4 až 6 týždňov. Sú druhy netopierov, ktoré v období rozmnožovania vytvárajú kolónie , v ktorých sú len gravídne alebo rodiace samice. V kolónii ostávajú mláďatá v spoločných „škôlkach“, pokým ich matky lietajú za korisťou. Netopiere dospievajú v druhom roku života.

 

Rad: tany - Scandentia

Tany sú malé, veveričkám podobné cicavce, ktoré sú evolučným medzistupňom medzi hmyzožravcami a primátmi. Do radu patrí jedna čeľaď tupaiidae s 19 druhmi. Tany obývajú tropické lesy Juhovýchodnej Ázie. Najčastejšie chovaným zástupcom je tana obyčajná (Tupaia glis).

Nároky na chov

Tany chováme vo vitrínach, priestranných teráriách. Chováme ich v pároch a do terárií umiestňujeme tri samostatné búdky. V jednej búdke odkladajú mláďatá a v ostatných dvoch spia rodičia samostatne. Chováme ich pri teplote 18 až 24 oC a relatívnej vlhkosti 80 až 90 %. Tany patria medzi veľmi citlivé a ľakavé druhy a rôzne stresové situácie u nich často môžu vyvolať reakcie, končiace sa smrťou. Stresovou situáciou môže byť napr. hluk údržbárov, zmena ošetrovateľa, premiestnenie zvieraťa do inej ubikácie, nové, neznáme zviera vo vedľajšej ubikácii. Tany na tieto stresy reagujú zježenou srsťou na chvoste a počas jedného až dvoch týždňov hynú. U stresovaných zvierat sa môže vyskytnúť neplodnosť. Tany sú všežravce s mierne prevažujúcou rastlinnou potravou. Kŕmna dávka v zajatí by mala obsahovať jeden diel živočíšnej potravy a tri diely rastlinnej potravy. Hmotnosť dennej kŕmnej dávky sa rovná trom štvrtinám hmotnosti zvieraťa. Ako krmivo tanám môžeme podávať čerstvé mäkké ovocie, kompóty, hrozienka, varenú zeleninu, tvaroh, mäso, hmyz, vajce a holé mýšatá.

Rozmnožovanie

Gravidita tany trvá 52 až 56 dní. Samica väčšinou rodí dve mláďatá. Pri dvorení sa samec so samicou naháňajú a ozývajú sa cvrčivými zvukmi. Po spárení samička vystelie búdku, ktorú si pripraví na pôrod. Pokiaľ je gravidná, spí zásadne oddelene od samca. Teplota búdky pre samicu by mala byť 32 až 34 oC. Mláďatká po narodení sú kŕmené dva krát denne. V druhom týždni života ich samica kojí asi päť krát denne. Búdku opúšťajú mláďatká po 4 až 5 týždňoch, ako trojmesačné dosahujú veľkosť rodičov a ako štvormesačné sú schopné rozmnožovať sa.

 

Rad: primáty – Primates

Primáty sú veľmi častými a veľmi obľúbenými exponátmi zoologických záhrad. Do radu primátov patria poloopice, opice a ľudoopy. Je to veľmi rôznorodá skupina cicavcov, najrôznejších veľkostí, rozdielnych ekologických nárokov a najrôznejšie morfologicky a etologicky prispôsobených na životné prostredie. Primáty vytvárajú vysoko komplexné sociálne jednotky, obývajú Južnú a Strednú Ameriku, Afriku, Madagaskar a Strednú Áziu. Žijú hlavne v tropických dažďových lesoch, väčšina druhov sa zdržiava na stromoch.

 

Podrad : poloopice - Strepsirhini

Medzi poloopice patria malé až stredne veľké primáty, mnohými telesnými znakmi pripomínajúce hmyzožravce. Do podradu sa zaraďujú lemury, pochádzajúce z Madagaskaru, komby a poto z Afriky a lorisy, pochádzajúce z Ázie. Najčastejšie sa v zoologických záhradách chovajú z lemurov lemur kata (Lemur catta), lemur mongoz (Lemur mongoz, syn. Eulemur mongoz) a lemur vari (Varecia variegata). Útloň váhavý (Nycticebus coucang) pochádzajúci z pralesov Juhovýchodnej Ázie, poto krátkochvostý (Perodicticus potto) zo Západnej a Strednej Afriky. Komba veľká (Galago crassicaudatus) a komba ušatá (Otolemur senegalensis, syn. Galago senegalensis) pochádzajú z lesov a lesostepí Afriky. Z okáľov sa najčastejšie chovajú okáľ filipínsky (Tarsius sirichta).

Nároky na chov

Bežne chované druhy lemurov sú aktívne a preto si vyžadujú veľké priestory s množstvom konárov a pre rôzne pohybové aktivity je dobré umiestniť laná a hojdačky. Lemury kata sa veľmi dobre prispôsobujú chovu v zajatí a môžu byť chované voľne na území, ktoré je ohradené vodnou priekopou širokou minimálne 3 m. Teplota vnútornej ubikácie má byť 20 až 22 oC. Samce tohto druhu bývajú agresívne a môžu nepredvídaným skokom zaútočiť na ošetrovateľa. Z tohto dôvodu každodenná  starostlivosť si vyžaduje od ošetrovateľov skúsenosti a opatrnosť.

Zástupcovia nadčeľade lorisoidea sú nočné zvieratá, ktoré žijú na stromoch a preto potrebujú v ubikáciách veľké množstvo konárov na šplhanie. Lori, poto a útlone sa často vešajú po konároch. Preto aby mohli dobre uchopiť vetvu, musí mať priemer 1 až 2 cm. Pre všetky druhy umiestňujeme búdky, ktoré slúžia ako úkryt a spálňa. Často odpočívajú aj na rozvetvujúcich sa konároch. Každý jedinec si vyžaduje vlastnú búdku. Pre pralesné druhy by teplota v chovnom zariadení mala byť 22 až 24 oC a pre lesné druhy (komba veľká a komba ušatá) postačí teplota od 20 do 22 oC.

Pozor – niektoré zemepisné rasy komby ušatej, napr. komba zanzibarská, žijú v teplých a vlhkých klimatických podmienkach a vyžadujú si teplotu 24 oC.

Relatívna vlhkosť vzduchu v chovných zariadeniach sa pohybuje od 60 do 80 %. Lori a poto chováme v pároch, útlone v malých skupinách. Kombi žijú v skupinách podľa presne určenej hierarchie, ktorej narušenie môže viesť až k smrti niektorého z jedincov. Manipulácia s týmito druhmi poloopíc si vyžaduje veľkú opatrnosť, lebo poloopice sú silne hryzavé. Lori, útlone a poto sú všežravce, kŕmime ich ovocím, zeleninou, vajciami, tvarohom, mäsom, malými stavovcami a hmyzom. Stromovým druhom predkladáme potravu v miske umiestnenej na konároch.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity lemurov sa pohybuje od 120 do 135 dní. Väčšina druhov rodí voľne a mláďatá po pôrode nosí matka na bruchu. Najčastejšie samica rodí jedno mláďa, o ktoré sa starajú aj iné samice alebo dospelí členovia skupiny. Lemur dospieva v 18 mesiacoch svojho života. Dĺžka gravidity u lori je 160 až 174 dní, u útloňov približne 185 dní a poto 130 dní, komba 130 až 146 dní. Lori a útlone rodia jedno mláďa, poto môže mať dvojčatá a komba veľká má zvyčajne dvojčatá alebo až trojčatá. Mláďatá lori a útloňov sú kojené 3 až 6 mesiacov, kombi až 1 rok. Všetky druhy po odstave dospievajú.

 

Podrad: opice Anthropoidea (syn. simiae)

Skupinu opíc rozdeľujeme do dvoch veľkých, zemepisne oddelených skupín: opice starého sveta, medzi ktoré patria napr. paviány, langury a opice nového sveta, medzi ktoré zaraďujeme napr. kosmáče a pavúčiaky. Tieto dve skupiny sa rozlišujú stavbou nosa. Opice sa vyskytujú v lesnatých tropických oblastiach, väčšina z nich má krátku plochú tvár, niektoré napr. paviány a mandrily sa skôr podobajú psom.

Čeľaď: kosmáčovité - Callithricidae

Najčastejšie chovanými zástupcami v zoologických záhradách sú kosmáč bielofúzatý (Callithrix jacchus), tamarín pinčí (Saguinus oedipus), tamarín fúzatý (Saguinus imperator), levík zlatý (Leontopithecus rosalia).

Nároky na chov

Kosmáče sú chúlostivé, jemné a vyžadujú si zvláštnu opateru. Ak sú chované samostatne, psychicky trpia, naopak vo veľkých skupinách zasa dochádza k potýčkam v boji o postavenie. Kosmáčovité chováme v ubikáciách, do ktorých umiestňujeme utesnené a slamou vystlaté búdky, určené na spánok, pričom dbáme na dennú hygienu a asanáciu prostredia. Zvieratá chránime zvlášť pred chladom, vlhkom, prievanom a prachom. Kosmáčovité sú náchylné na rôzne ochorenia dýchacích ciest a parazitóza. Chováme ich v priestranných ubikáciách, pre jeden pár veľkosť ubikácie by mala byť 3 x 2 x 2 m a predná stena, oddeľujúca opice od návštevníkov by mala byť zo skla. Do chovného priestoru je potrebné umiestniť dostatočné množstvo konárov na šplhanie. Kosmáčovité sa radi vyhrievajú na slnku, takže pre ich chov je potrebné zriadiť vonkajší výbeh, ktorý musíme čiastočne chrániť pred nepriaznivým počasím. Teplota vnútornej ubikácie sa pohybuje od 18 do 24 oC, relatívna vlhkosť vzduchu nie je veľmi rozhodujúca, ale doporučuje sa aspoň 70 %. Pri nižšej vlhkosti vzduchu sa zvyšuje prašnosť, čo sa prejavuje zníženou kvalitou srsti, hlavne na chvoste. Kosmáče môžeme chovať v skupinách alebo rodinách, v rámci ktorej sa rozmnožuje často len dominantná samica. Kŕmna dávka pre tieto opice musí byť veľmi pestrá. Podávame najrôznejšie ovocie, zeleninu a hmyz, malé vtáčatá a mýšatá, mäkkýše, naškrabaná srdcová svalovina, pečeň, kuracie mäso, surové a varené vajcia. Najvyššie nároky na bielkoviny má tamarín pinčí, najmenšie kosmáče rodu callithrix. Podávané ovocie musí byť nakrájané na primerané kúsky, lebo ovocie v celku opice nezožerú. Denná kŕmna dávka sa rozdeľuje na 4 až 5 kŕmení. Kosmáčovité pre dobré trávenie potrebujú v kŕmnej dávke aj nestráviteľné časti napr. srsť, perie.

Rozmnožovanie

Milostné hry sú doprevádzané rôznymi gestami, napr. častým vyplazovaním jazyka u samca. Gravidita trvá 140 až 150 dní. U levíka zlatého trvá 132 až 134 dní. Mláďatá odchovávajú obaja rodiča, po pôrode preberá od matky mláďa samec, ktoré nosí na chrbte a prenechá ho samici len počas kojenia. Doba kojenia je priemerne 60 až 70 dní. Mláďatá sú samostatné v 3 až 4 mesiaci svojho života a pohlavne dospievajú v 1,5 roku.

Čeľaď : malpovité - Cebidae

Do tejto čeľade ploskonosých opíc patria zvieratá žijúce v tropických pralesoch, ktoré sú schopné sa aklimatizovať aj na mierne podnebné pásmo. Najčastejšie chovanými zástupcami sú malpa hnedá (Cebus apella), saimiri vevericovitý (Saimiri sciureus), pavučiak stredoamerický (Ateles geoffroyi),  pavučiak muriki (Brachyteles arachnoides), pavučiak sivý (Lagothrix cana).

Nároky na chov

Počas aklimatizácie sú malpovité, zvlášť titi (rod Callicebus) a uakari (rod Cacajao), saki (Pithecia achiropotes), vrešťany (rod Alouatta), citlivé na chlad, prievan a prach. V pároch sa zásadne chovajú len nočné mirikini (rod Aotus). Všetky menované rody si vyžadujú vlhké a teplé prostredie. Malpy a pavúčiaky si vyžadujú v chovnom zariadení teplotu 20 až 24 oC a relatívnu vlhkosť 60 až 70 %. Pre uakari sa teplota zvyšuje na 24 až 26 oC. Malpovité chováme v priestranných klietkach so sklenenou prednou stenou, dobre aklimatizované zvieratá v letnom období môžeme chovať aj vo vonkajších výbehoch, chránených pred vetrom. Pavúčiaky môžeme chovať voľne, pričom priestor je ohraničený vodnou priekopou, ktorá by mala byť hlboká asi 120 cm a široká najmenej 6 m. Ďalšou podmienkou pre vhodný chov je, že v blízkosti vodnej priekopy nesmú byť žiadne stromy, ktoré by umožnili pavúčiakom utiecť. Všeobecne platí, že malpovité potrebujú mať vo výbehu dostatok možností na behanie a skákanie. Krmivo podávame v miskách na konároch, pretože tieto druhy opíc nerady schádzajú na zem. Nirikinám a pavúčiakom do konárov umiestňujeme búdky na odpočinok a spánok. Pavúčiaky a vrešťany vo voľnej prírode vyhľadávajú hlavne rastlinnú potravu určitého druhu a zostaviť náhradnú kŕmnu dávku v zajatí je pomerne obtiažne. Niektoré druhy pavúčiakov a uakari sú bylinožravé, ale nájdu sa medzi nimi aj jedince, ktoré majú v obľube živočíšnu potravu. Malpy a mirikiny sú všežravé a titi dávajú prednosť živočíšnej potrave. Bylinožravým druhom predkladáme listy, kvety, púčiky, čerstvé výhonky stromov a kríkov. Niektorým môžeme podať čerstvú lucernu a zelenú kukuricu. Všetky malpovité majú rady ovocie, zeleninu a orechy. Druhom, uprednostňujúcim živú potravu ponúkame tvaroh, varené alebo surové vajce, surové mleté alebo krájané mäso, malé stavovce a hmyz. Odmietanie potravy nie vždy znamená chybu v kŕmení, ale mnoho týchto druhov je citlivých na zmenu mikroklímy, čo je príčinou zníženého apetítu.

Rozmnožovanie

Gravidita u málp trvá 180 dní, u pavúčiakov a vrešťanov je približne 140 dní, u ostatných druhov nie je dĺžka gravidity známa. Mirikiri často rodia dvojčatá v dutine, ktorá je vystlatá mäkkým materiálom. Ostatné malpovité väčšinou majú len jedno mláďa, ktoré rodia voľne. Kojenie trvá 5 až 6 mesiacov a dospelosť dosahujú opice ako 3,5 až 4 ročné.

Čeľaď: mačiakovité - Cercopithecidae

Tieto úzkonosé opice sa vyskytujú len na území starého sveta, čiže v Afrike a Ázii a Južnej Európe. Môžeme ich rozdeliť podľa spôsobu chovu na tri skupiny :

a)      Podčeľaď : hulmany – Colobinae (guerézy, hulmany, langury, kahau)

b)      Podčeľaď : mačiakovité – Cercopithecinae (mačiaky, mangabeje, makaky)

c)      Paviány, patria tiež do podčeľade mačiakovité

 

a) Podčeľaď : hulmany - Colobinae

Opice tejto skupiny obývajú Afriku a Juhovýchodnú Áziu. Sú bylinožravé, k čomu majú prispôsobený zložený žalúdok z troch komôr. Prvé dve komory majú funkciu ako predžalúdky u prežúvavcov a tretia komora je vlastným (pravým) žalúdkom. Ďalším charakteristickým znakom je krátky alebo zakrpatený palec na predných končatinách (často označované ako bezpalcové opice). Jedinou výnimkou medzi nimi je kahau mantavejský.

V zoologických záhradách sa najčastejšie chovajú gueréza pláštiková (Colobus guereza), ktorá pochádza z Východnej a Strednej Afriky a hulman posvätný (Semnopithecus entellus) pochádzajúci z Prednej Indie a Srí Lanky.

Nároky na chov

Hulman posvätný žije v stepiach a lesostepiach a zdržuje sa hlavne na zemi. Gueréza pláštiková obýva horské pralesy s vysokou vlhkosťou vzduchu a veľmi kolísavými teplotami (denné teploty sa pohybujú okolo 40 oC a nočné sa približujú k bodu mrazu). Všetci zástupcovia tejto skupiny vytvárajú spoločenstvá a svoj revír označujú a chránia akusticky. Opice tejto skupiny sú veľmi chúlostivé a náročné na chov. Najhoršie aklimatizovateľnými sú gueréza červená, gueréza zelená, hulmani a kahauovia. Pre chov potrebujú teplotu 24 až 26 oC a relatívnu vlhkosť vzduchu 90 až 90 %. Počas aklimatizácie tieto ukazovatele postupne znižujeme, pričom sú zvieratá prísne kontrolované. Gueréza pláštiková, hulman posvätný, znášajú väčšie výkyvy teplôt, približne cez deň 20 oC a v noci 22 oC, s vlhkosťou vzduchu približne 70 %. Všetky druhy chováme v priestranných ubikáciách, v ktorých musíme zabezpečiť dostatok možností na skákanie a šplhanie. Väčšinu dňa však trávia v pokoji, zažívajú potravu. Predná časť ubikácie by mala byť zhotovená zo skla. Tým sa zabráni nežiadúcemu kŕmeniu návštevníkmi. Podmienkou úspešného chovu mačiakovitých v zoologických záhradách je skrmovanie veľkého množstva lístia počas celého roka (zásobu čerstvých listov si pripravujeme zmrazovaním olistených vetvičiek na -15 až -19 oC, po predchádzajúcom schladení na -3 oC). Pred skrmovaním zmrazené listy necháme pomaly rozmraziť a tak podávame. Veľmi vhodné na kŕmenie sú vetvičky ruží, duba a moruše. Mačiakovitým podávame rôznu zeleninu, surové alebo varené zemiaky a kukuricu na zeleno. Niektoré druhy si vyžadujú v malom množstve hmyz, vajce a iné. Všetku zeleninu a ovocie krájame na primerané kúsky.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity je približne u hulmanov 196 dní, u langúr 170 dní a kahau 160 až 170 dní. Guarézy koja mláďatá 8 až 10 mesiacov, langury a hulmany 10 až 12 mesiacov. Mláďatá týchto druhov ostávajú s matkou 13 až 15 mesiacov a dospelými sa stávajú ako 3 až 4 ročné.

b) Podčeľaď : mačiakovité – Cercopithecinae

Táto skupina opíc sa odlišuje od predchádzajúcej skupiny veľmi výrazným pohlavným dimorfizmom, pričom samce bývajú väčšie a ináč sfarbené ako samice. Najčastejšie sa v zoologických záhradách chovajú mačiak obyčajný, poddruh (Cercopithecus aethiops aethiops,Cercopythecus aethiops pygerythrus), mačiak husársky (Erythrocebus patas), mangabej bielokrký, syn. červenohlavý (Cercocebus torquatus), mangabej obyčajný (Cercocebus atys), makak rhésus (Macaca mulatta), makak jávsky (Macaca fascicularis), makak medvedí (Macaca arctoides).

Nároky na chov

Nároky jednotlivých druhov sú veľmi rozdielne a závisia od biotopov, v ktorých jednotlivé druhy žijú. Mačiak husársky obýva oblasti stepí a polopúští, mačiak obyčajný žije v lesostepiach, mačiak Cercophytecus diana obýva pralesy a mačiaky Allenopythecus nigroviridisMyophytecus talapoin obývajú bažinaté pralesy. V horách žije makak medvedí a mangrovníkové oblasti obýva makak jávsky. V tejto skupine sú druhy žijúce väčšinu svojho života na stromoch alebo na zemi (mačiak husársky). Opice tejto skupiny chováme v priestranných klimatizovaných pavilónoch s vonkajšími výbehmi. Niektoré druhy môžeme chovať aj voľne, pričom v chovnom priestore ohraničenom vodnou priekopou musia byť zabezpečené vyhrievané úkryty. Takto chováme napríklad makaky. Pre makaka jávskeho je nutné zabezpečiť chovný priestor naviac elektrickým ohradníkom, lebo tento druh je výborným plavcom. Zariadenie všetkých ubikácií a chovných priestorov musí byť dostatočne pevné, pletivo by malo byť v určitých bodoch zvárané elektrickým oblúkom, pretože samce týchto druhov majú veľkú silu. Druhom, ktoré sa zdržiavajú na zemi, do chovných priestorov umiestňujeme skaly, alebo veľké horizontálne uložené kmene stromov, či rôzne oddychové plošiny, umiestnené na zadnej stene , v závetrí. Pre opice je výhodné podlahové kúrenie, ktoré je výhodné aj z hľadiska asanácie (umytá vykurovaná podlaha rýchlejšie schne). Pralesné druhy chováme pri teplote 20 - 24 oC a relatívnej vlhkosti vzduchu 80 %, ostatné druhy chováme pri teplote 18 - 22 oC a relatívnej vlhkosti vzduchu 70 %.

Opice tejto skupiny sú všežravce, ktoré uprednostňujú rastlinnú potravu. V kŕmnej dávke je ovocie a zelenina, ktoré krájame na malé kocky (2 x 2 cm) aby sme predišli zbytočným stratám krmiva. Ďalej podávame vetvičky, listy stromov, obilné klíčky, orechy, ovsené vločky, varenú kukuricu, tvaroh, nakrájané alebo mleté chudé mäso, jednodňové kurčatá atď. Môže sa podávať aj peletované krmivo.

Rozmnožovanie

V období rozmnožovania dochádza k zmenám na samičích pohlavných orgánoch, ktoré sa prejavujú sčervenaním a opuchom genitálií v rôznej intenzite. Gravidita u makakov je priemerne dlhá 146 až 186 dní, u mačiakov 180 až 213 dní a u mačiaka husárskeho 170 dní. Mačiaky koja 6 mesiacov, makaky 7 až 14 mesiacov. Samice dospievajú vo veku 3 až 4 rokov a samce o rok neskôr.

Paviány

Paviány obývajú celý africký kontinent a rozšírili sa až na Arabský polostrov. Väčšina druhov žije v savanách. Dva druhy paviánov obývajú západnú Afriku a dva druhy skalnaté oblasti polopúští a hôr. Paviány zo všetkých mačiakovitých sú najlepšie prispôsobené životu na zemi, aj keď odpočívajú a spia na stromoch. Pohlavný dimorfizmus ja u týchto opíc veľmi výrazný. Samce sú dvakrát tak veľké ako samice a samce niektorých druhov paviánov majú predĺženú srsť na prednej časti tela.

Najčastejšie sa v zoologických záhradách chovajú pavián pláštikovitý (Papio hamadryas) zo severovýchodnej Afriky a Arabského polostrova, pavián anubi (Papio anubis) žijúci južne od Sahary až po jazero Tanganika, pavián babuin (Papio cynocephalus) z východnej a južnej Afriky, mandril (Mandrillus sphinx) zo západnej Afriky.

Nároky na chov

Podľa spôsobu života a teda aj nárokov na chov môžeme paviány rozdeliť do troch skupín. Prvú skupinu tvoria druhy obývajúce polopúšte, savany, lesy (rod Papio), a skalnaté územia (pavián pláštikovitý). Do druhej skupiny patrí pavián džalada (Theropithecus gelada), ktorý žije v horských oblastiach Etiópie v okolí jazera Tana. Je to územie alpínskeho horského pásma v nadmorskej výške 2500 – 3500 m a odlišuje sa od ostatných druhov tým , že sa živí hlavne semenami. Tretiu skupinu tvoria paviány rodu Mandrillus, ktoré majú zakrpatený chvost. Mandril (Mandrillus sphinx) a dril (Mandrillus leucophaeus) obývajú dažďové pralesy, kde sa pohybujú hlavne na zemi. Na strom vyliezajú v prípade nebezpečenstva a na odpočinok. Živia sa plodmi, korienkami, hubami, hmyzom, mäkkýšmi aj malými stavovcami. Pre chov potrebujú teplotu 20 – 22 oC a relatívnu vlhkosť vzduchu 80 – 90 %.

Paviána pláštikovitého chováme vo voľných výbehoch s vyhrievanou ubikáciou na odpočinok a spánok. Pavián pláštikovitý je silný druh opíc a je schopný zariadenie zdemolovať. Do výbehu umiestňujeme dostatok rôznych plošín na sedenie, lebo paviány sa pohybujú prevažne na zemi a vytvárajú si určitú hierarchiu jednotlivcov v rámci skupiny. Sociálna štruktúra skupiny závisí od druhu a biotopu, v ktorom sa vo voľnej prírode rôzne paviány pohybujú. V skupinách žije väčšina druhov, kde sú dospelé a mladé jedince oboch pohlaví a mláďatá. Pavián pláštikový žije v háreme s jedným samcom a 4 – 10 samicami.

Paviány sú silné a nebezpečné zvieratá a preto ošetrovatelia musia byť opatrní pred pohryzením. Ak dôjde k útoku, pridajú sa aj ostatné jedince skupiny.

Paviány sú väčšinou všežravé a kŕmime ich podobne ako mačiaky, makaky a mangabeje. Z rastlinnej potravy podávame napr. trávu, semená, zelenú kukuricu, lucernu, obilné klíčky, slnečnice. Zo živočíšnej potravy podávame hmyz, kurčatá, myši, vajce a tvaroh.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity je u paviánov 150 – 186 dní. V čase párenia dochádza k výrazným zmenám na vonkajších pohlavných orgánoch samíc. Je to predovšetkým silný opuch v okolí genitálií, vzniká akoby novotvar silne prekrvený, tmavoružovo sfarbený. Farba mláďat sa mení, po narodení sú tmavé až skoro čierne a tvár majú ružovú. Po 4 mesiacoch sa farba tváre mení na tmavú a v 10 mesiaci sa celé telo podobá sfarbením dospelej samici. Mláďatá matka kojí 5 – 8 mesiacov a samičky pohlavne dospievajú vo veku 3 – 4 rokov. Samčeky paviánov dospievajú v 4 – 6 roku života.

 

Nadčeľaď : Hominoidea

Čeľaď : gibonovité – Hylobatidae

Sú to menšie a stredne veľké primáty, ktoré sa pohybujú medzi korunami stromov, k čomu majú prispôsobené končatiny.

Brachiácia. Rúčkujú z konára na konár a tento spôsob pohybu sa nazýva Brachiácia. Tým, že telo slúži ako kyvadlo, udržuje hybnosť a šetrí energiu. Pri kolísaní vo vrchole oblúka gibon uvoľňuje uchopenie, pohľad má nasmerovaný dopredu, čo mu umožňuje priestorovo sa orientovať a odhadnúť vzdialenosť ďalšieho bodu uchopenia, čo niekedy môže byť až vzdialenosť troch metrov.

V zoologických záhradách sa najčastejšie chovajú gibon lar (Hylobates lar), gibon chocholatý (Hilobates concolor) a podrod Symphalangus.

Nároky na chov

Gibony chováme vo veľkých, priestranných klietkach s dostatočným množstvom vodorovne umiestnených konárov, lán na rúčkovanie. Hrúbka (priemer) lán, konárov alebo tyčí, by mala byť 2,5 až 3,5 cm, čo zodpovedá veľkosti rúk. Častejším spôsobom chovu gibonov v zajatí je chov na ostrovoch s prirodzenou vegetáciou. Ostrov je oddelený vodnou priekopou o šírke 5 – 8 m a samozrejme je nevyhnutné odstrániť stromy z blízkosti vody, aby zvieratá nemohli uniknúť. Pokiaľ sa v priestore návštevníkov v blízkosti vody nachádzajú stromy, je potrebné priekopu rozšíriť na 12 m. Gibony nemajú rady vodu, takže jej hĺbka môže byť len 40 cm, avšak na strane ostrova sa mierne zvažuje a hĺbka by mala byť len 10 až 20 cm, aby sa zvedavé mláďa neutopilo. Súčasťou takéhoto voľného výbehu s ostrovom je pavilón alebo vyhrievané ubikácie. Vo vonkajšom prostredí chováme len otužilé druhy, napr. gibon lar a gibon chochlatý. Počas zimných mesiacov je nutné ich premiestniť do vnútorných zariadení. Gibony žijú v skupinách, ktoré tvoria rodiny, rodičovský pár a nedospelé mláďatá po dobu 5 až 10 rokov. Vo voľnej prírode sa živia ovocím, zvyškami listov, hmyzom a kvetmi. V zajatí ich kŕmime podobne ako mačiaky, mangabeje a paviány, avšak so zvýšeným podielom živočíšnych bielkovín. Zvieratám, ktoré sú chované celoročne v pavilónoch, je nutné zabezpečiť dostatočný príjem vitamínov, hlavne vitamínu D.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity u gibonov ja 210 až 215 dní. Samica rodí 1 až 2 mláďatá, ktoré sú veľmi chúlostivé na nízku teplotu, nakoľko majú nedokonalú termoreguláciu.

Čeľaď : ľudoopi – Pongidae

Najčastejšie chovanými zástupcami tejto čeľade v zoologických záhradách sú : šimpanz učenlivý (Pan troglodytes), pochádzajúci z afrických pralesov. Podľa zemepisného výskytu sú známe tri rasy, ktoré sa líšia sfarbením v tvárovej oblasti. Najčastejšie sa chová šimpanz čego (Pan troglodytes troglodytes) zo strednej Afriky, šimpanz hornoguinejský (Pan troglodytes verus), zo západnej časti Afriky a z východnej časti Afriky pochádza šimpanz východný (Pan tryglodytes schweinfurthii). Ďalšími zástupcami tejto čeľade sú orangutáni, napr. orangután bornejský (Pongo pygmaeus), pochádzajúci z juhovýchodnej Ázie, a orangután sumatranský (Pongo pygmaeus abeli). Medzi gorily, ktoré sa najčastejšie chovajú, patrí gorila nížinná (Gorilla gorilla), pochádzajúca z pralesov strednej Afriky, a gorila horská (Gorilla gorilla beringei), pochádzajúca z horských pralesov pohoria Kahuzi a svahov vulkánu Virounga v strednej a východnej časti Afriky. Veľkou vzácnosťou v zoologických záhradách je druhý druh šimpanza bonobo (Pan paniscus), ktorý bol prvý krát popísaný ako druh v roku 1929. V zoologickej záhrade v Amsterdame žil jeden exemplár v rokoch 1911 až 1916, ktorý po smrti bol umiestnený v Amsterdamskom múzeu, kde bol opätovne objavený v roku 1962. Bol to prvý bonobo chovaný v zajatí, ďalšie exempláre sa do zoologických záhrad dostali omnoho neskôr. Šimpanz bonobo je rozšírený len na území Zairu, v oblasti medzi riekami Kongo a Lualaba.

Nároky na chov

Veľkí ľudoopi v zajatí vyžadujú láskavé, starostlivé zaobchádzanie. Chováme obvykle ľudoopy v samostatnom pavilóne primátov. Zvieratá sú oddelené od návštevníkov sklenenou stenou, ktorá zabraňuje prenosu ochorení z človeka na opicu. Ubikácie musia byť do detailov prepracované, musia zodpovedať svojím technickým spracovaním manipulačným schopnostiam týchto inteligentných zvierat. Ľudoopi dokážu používať nástroje, dokážu poškodiť rôzne skrutky, matice, visiace zámky. Všetky predmety, ktoré sa nachádzajú v ich životnom priestore, musia byť pevné a dobre upevnené. Teplota v chovnom zariadení sa pohybuje od 20 do 25 oC, relatívna vlhkosť vzduchu pre šimpanzy a gorily by mala byť 70 % a pre orangutány 80 až 90 %. Výsledkom chovu v optimálnej mikroklíme je zdravá, dlhá srsť. Súčasťou každého pavilónu primátov sú miestnosti určené pre spánok. Súčasťou pavilónu musí byť takisto rezervná klietka, určená v prípade potreby na separáciu zvieraťa. Podlahy by mali byť vyhrievané, ľahko umývateľné, vonkajšie výbehy sú väčšinou v súčasnosti ohradené vodnou priekopou. Šimpanzy chováme v skupinách, s jedným dospelým samcom, gorily sa chovajú v rodinách alebo v pároch a orangutány sa chovajú v pároch, alebo malých rodinách, väčšinou so štyrmi jedincami. Nie je zriedkavosťou, že starí samci orangutanov žijú samotársky. Vo voľnej prírode gorily prijímajú len rastlinnú potravu, orangutány sú takmer výhradnými bylinožravcami a šimpanzy prijímajú často aj mäsitú potravu. Pri kŕmení je potrebné klásť dôraz na obsah živín v kŕmnej dávke, pričom nesmieme zabudnúť na dostatočné množstvo balastných látok. Výsledkom vysoko energetického kŕmenia je obezita, znížená pohyblivosť a poruchy v reprodukcii. Ľudoopov kŕmime dvakrát denne. Najprv podávame veľké množstvo rastlinnej potravy, ktorým zasýtime a naplníme žalúdok, čím predídeme väčšiemu príjmu energetického krmiva. Kŕmnu dávku rozdeľujeme na päť častí, menšie raňajky, väčšia desiata z ovocia, zeleniny a objemového krmiva, následne menší, väčšinou teplý obed z varenej ryže, ovsených vločiek, krepov, atď., doplnený ovocnými šťavami, mäsovým vývarom alebo mäsom. Väčšinou v tejto časti denného jedálnička sa podávajú aj minerálne látky a vitamíny. Poobede podávame olovrant z množstva ovocia, zeleniny, olistených vetvičiek                 a podobne, a na záver dňa podávame menšiu večeru, napríklad pelety, chleboviny alebo špeciálne miešanice. Množstvo bielkovín živočíšneho pôvodu by nemalo presiahnuť v dennej kŕmnej dávke 3 až 5 g na 1 kg hmotnosti zvieraťa. Ľudoopov kŕmime individuálne, len kvalitným krmivom.

Rozmnožovanie

Rozmnožovanie šimpanzov v zoologických záhradách je bežné, odchov goríl je vždy úspechom a rozmnožovanie šimpanza bonobo je úspešné len v niektorých zoologických záhradách sveta. Dĺžka gravidity šimpanzov ja 216 až 261 dní, u goríl 251 až 289 dní a u orangutanov 255 až 275 dní. V čase rozmnožovania dochádza k nápadnému zväčšeniu genitálií u samíc šimpanzov, u ostatných druhov k zmenám nedochádza. Krvácanie v čase ruje je u šimpanzov viditeľné 3 až 4 dni, u orangutanov je krvácanie veľmi malé a trvá 2 až 3 dni, u goríl nie je zreteľné. Všetky samice ľudoopov rodia väčšinou jedno mláďa. Mláďatá šimpanzov a goríl sú kojené 2 roky a malé orangutány matka kojí 3 až 4 roky. Okrem materského mlieka začínajú prijímať mláďatá šimpanzov a goríl vo veku 3 mesiacov a mláďatá orangutanov vo veku 6 až 9 mesiacov. Pohlavnú dospelosť dosahujú orangutány ako 7 ročné a šimpanzy a gorily ako 7 až 9 ročné. Telesný rast ľudoopov je ukončený v 12 až 15 rokoch.  

 

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.