Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Cicavce 5

Rad: sirény – Sirenia

Sirény sú cicavce, ktoré sú príbuzné s damanmi a slonmi. Prispôsobili na život vo vode a aj tvarom svojho tela pripomínajú plutvonožce. Do tohto radu patria dugongy a lamantíny. V zajatí sa chovajú veľmi vzácne. Najčastejšie sa chová lamantín juhoamerický (Trichechus inunguis).

 

Rad: nepárnokopytníky – Perissodactyla

Nepárnokopytníky patria k dominantným suchozemským bylinožravcom. Vo voľnej prírode žijú v Afrike, Ázii, Južnej a Strednej Amerike.

 
Čeľaď : nosorožcovité – Rhinocerotidae

Nosorožce sú typické svojou obrovskou veľkosťou, kožnými záhybmi a rohovitým pyskom. Žijú na savanách v Afrike a v tropických a subtropických lesoch a močaristých, trávnatých lesoch Ázie. Všetkých päť druhov tejto čeľade je ohrozených, z toho tri kriticky. Najčastejšie sa chovajú v zoologických záhradách nosorožec tuponosý (Ceratotherium simum) a nosorožec dvojrohý, syn. ostronosý (Diceros bicornis).

Nároky na chov

Africké nosorožce (nosorožec tuponosý a ostronosý) obývajú suché, trávnaté savany alebo krovinatú buš. Nosorožec indický (Rhinoceros uicornis) obýva oblasti džungle v údolí Brahmaputry, nosorožec jávsky (Rhinoceros sondaicus) a nosorožec sumatranský (Dicerorhinus sumatrensis) obývajú husté lesy a pralesy. Všetky druhy nosorožcov sú citlivé na vlhko a chlad s prievanom. Teplota v ubikáciách sa pohybuje od 20 do 22 oC pre africké druhy a 20 až 26 oC pre ázijské druhy. Africké druhy nosorožcov je možné ľahšie aklimatizovať na podnebie mierneho pásma. Pri priaznivom počasí v zime je možné aklimatizované, dospelé nosorožce ponechať vo vonkajších výbehoch až do teploty -5 oC. Pri teplote -10 oC však dochádza k omrzlinám periférnych častí tela, ako sú ušnice a chvost. Na aklimatizáciu sú náročnejšie ázijské druhy nosorožcov. V zoologických záhradách sa nosorožce chovajú v pavilónoch často spoločne so slonmi a hrochmi. Pavilóny a ich vnútorné ubikácie sú oddelené od návštevníkov 175 cm širokou priekopou, vonkajšie výbehy sú taktiež ohradené priekopou a stenou. Nosorožce sú pomerne ľakavé zvieratá. Na podnety, ktoré nepoznajú, reagujú útokom. Väčšina druhov sa chová samostatne, ale nosorožce tuponosé a nosorožce indické je možné za určitých podmienok chovať spoločne.

Kŕmenie

Nosorožcom podávame zelené krmivo, alebo kvalitné seno. Nosorožcom pochádzajúcich z lesnatých oblastí predkladáme dostatočné množstvo konárov, olistených vetví na okus. Na kŕmenie môžeme používať aj granulované krmivo pre bylinožravce, ďalej miaganý ovos, ovsené vločky, varenú ryžu a kukuricu pre ázijské druhy. Na spestrenie, hlavne ázijským druhom, podávame ovocie a zeleninu. Nosorožce sú náročné na kvalitu krmiva.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity nosorožca tuponosého je 17 až 18 mesiacov, nosorožca ostronosého 14 až 16 mesiacov a nosorožca indického 15 až 16 mesiacov. Gravidnú samicu mesiac pred pôrodom oddeľujeme, v záujme jej bezpečnosti. Mláďatá sú kojené 1,5 až 2 roky, od 6 týždňov začínajú prijímať pevnú potravu. Vodu prijímajú v 3 až 4 mesiacoch. Samice nosorožcov dospievajú v 4 rokoch a samce v 7 rokoch života.

 

Čeľaď : tapírovité – Tapiradae

Tapíry sú „živými fosíliami“ lebo ako druh sa za posledných 35 miliónov rokov nezmenili. Sú to stredne veľké zvieratá, ktoré pripomínajú prasa. Obývajú pralesné oblasti juhovýchodnej Ázie, Južnej a Strednej Ameriky. Veľkú časť dňa trávia vo vode, ktorá im slúži ako ochrana pred teplom aj predátormi. Najčastejšie sa v zajatí chovajú tapír juhoamerický (Tapirus terrestris) a ohrozený tapír malajský, syn. čabrakový (Tapirus indicus) pochádzajúci zo Sumatry a Malajzie.

Nároky na chov

Tapír juhoamerický a tapír malajský obývajú vlhké pralesy, ohrozený tapír Bairdov, syn. stredoamerický (Tapirus bairdii) pochádza zo suchých horských oblastí a taktiež ohrozený druh tapír horský (Tapirus pinchaque) pochádza z vlhkých a chladných horských lesov. Zo všetkých týchto druhov sa najlepšie aklimatizuje tapír horský, na prezimovanie vo vonkajšom výbehu počas miernej zimy mu postačí suchá a teplá ubikácia. Ostatné druhy tapírov chováme vo vyhrievaných pavilónoch s teplotou 20 až 24 oC, bez prievanu a do vonkajších výbehov sú vpúšťané len za slnečného a teplého počasia. Výbehy musia mať tienené časti. Súčasťou ubikácií je bazén, v ktorom sa tapíry často kúpu, inak je nutné aspoň dva krát týždenne ich sprchovať. Odpočívajú na lôžku zo sena, a je dobré, ak podlahy v ubikáciách sú čiastočne vyhrievané. Výbehy sú od návštevníkov oddelené 150 cm širokou a 150 cm hlbokou suchou priekopou. Výbehy by mali mať podklad z mäkkého materiálu, ktorý im nezraňuje chodidlá. Tapíry chováme samostatne alebo v pároch, väčšinou sú krotké, ale ak sa zľaknú, potom môžu zaútočiť a hrýzť. Pohryzenie tapírom je nebezpečné.

Kŕmenie

V zajatí kŕmime tapírov varenou ryžou alebo kukuricou, ovsenými vločkami, obilným šrotom, pšeničnými klíčkami. Súčasťou kŕmenej dávky je ovocie a zelenina a kvalitné seno. Zelené krmivo podávame len navyknutým jedincom. Do kŕmnej dávky nezaraďujeme tvrdé krmivo, ktoré by mohlo poraniť sliznicu ústnej dutiny.

Rozmnožovanie

Gravidita trvá 390 až 405 dní. Samicu pred pôrodom oddeľujeme. Mláďatá sa rodia pruhované, málo pohyblivé. Postupne ako rastú, sa ich aktivita zvyšuje a farba srsti sa mení. Tapíry dospievajú v 3 až 4 rokoch (samice v dvoch rokoch).

 

Čeľaď: koňovité – Equidae

Do tejto čeľade patria kone, somáre a zebry. Vyznačujú sa dlhým krkom a hlavou, štíhlymi a dlhými nohami. Obývajú trávnaté oblasti a púšte Afriky a Ázie. Najčastejšie sa chovajú rôzne plemená domácich koní, napr. pony shetlandský a somár domáci. Z divých druhov sa chová kulan (Equus hemionus kulan) pochádzajúci z Ázie, zebra stepná (Equus burchellii), zebra Böhmova (Equus burchellii boehmi), zebra Chapmannova (Equus burchellii chapmanni) a zebra damarská (Equus burchellii antiquorum).

Nároky na chov

Divé druhy chováme v priestranných ubikáciách s priestrannými výbehmi. Kone, somáre, kone Przewalského (Equus przewalskii), kulany a somáre africké (Equus africanus, syn. asinus) môžeme chovať v skupinách s jedným žrebcom. Takto podobne môžeme chovať aj zebry stepné. Zebry horské a zebry Grévyho (Equus grevyi) musíme chovať oddelene alebo chováme samice vo veľkých priestranných výbehoch a žrebcov na noc oddeľujeme do zvláštnych boxov. Vonkajšie výbehy sú ohradené 2 m širokou a 150 cm hlbokou priekopou zo strany návštevníkov oddelenou živým plotom. Všetky zebry chováme v suchých ubikáciách, vyhrievaných na 15 oC, pričom teplota nesmie klesnúť pod 8 oC. Kone väčšinou chováme v skupinách s väčším počtom samíc a jedným samcom. Niekedy žrebec útočí na niektoré samice a preto v takom prípade ho musíme oddeliť a pripúšťame len v čase párenia.

Kŕmenie

Koňovité kŕmime granulovanou zmesou pre bylinožravce, miaganým ovsom, repou, mrkvou. Z objemových krmív zaraďujeme lúčne seno. V letnom období, ak je možné, tak necháme zvieratá spásať priľahlé lúky alebo trávnaté porasty.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity u koňa je 336 dní, somára ázijského 330 až 360 dní, somára afrického  360 dní, zebry gréviho 350 až 390 dní, zebry horskej 345 až 375 dní a u zebry stepnej 360 až 375 dní. Matku pred pôrodom oddeľujeme, novorodené žriebä musí so svojou matkou ostať aspoň jeden až dva dni. V prípade, ak musíme žriebä od matky oddeliť skôr, potom ale už jeho návrat k nej nie je možný. Mláďatá zebier sú chúlostivé na chlad a vlhko. Samice koja mláďatá 6 až 8 mesiacov, u somárov afrických je dĺžka kojenia 4 až 6 mesiacov. Mláďatá koňovitých sa často koja až do jedného roku. Mláďatá začínajú prijímať pevnú potravu na štrnásty deň. Plnohodnotnú kŕmnu dávku prijímajú vo veku 4 až 5 mesiacov. Pohlavne dospievajú v 3 až 4 rokoch a samce v 4 až 5 rokoch.

 

 

Rad: párnokopytníky – Artiodactyla

Podrad : neprežúvavce – Nonruminantia

Čeľaď : diviakovité – Suidae

Tieto čeľade sa navzájom líšia niektorými anatomickými znakmi, ale z chovateľského hľadiska majú takmer rovnaké nároky. Najčastejšie sa chovajú diviak lesný (Sus scrofa) a pekari pásavý (Pecari tajacu).

Nároky na chov

Pekari pásavý aj diviak lesný sú dobre aklimatizovateľné. Teplota v ubikáciách diviakov by nemala klesnúť pod 20 oC a pre aklimatizované pekari pod 12 oC. Vonkajšie a vnútorné výbehy a ubikácie musia byť zabezpečené proti rytiu. Zo všetkých zástupcov len diviak pralesný (Hylochoreus meinertzhageni) a babirusa celebeská (Babyrousa babyrussa) neryjú. Intenzívne ryjúcim je hlavne diviak lesný a diviak bradavičnatý (Phacochoerus africanus). Všetky zariadenia, ako kŕmidlá a napájadlá, musia byť upevnené, aby ich zvieratá nezdemolovali. Všetky drevené časti v ubikáciách, ako napr. podlaha sa môžu zdemolovať. Ubikácie podstielame nízkou vrstvou rašeliny alebo pilinami. Vonkajšie výbehy by mali byť tvrdé, najjednoduchším riešením je betón. Časť výbehu musí byť zariadená ako kalisko, ďalšia časť ako piesková kúpeľ a rôzne iné časti slúžiace na škrabanie alebo na otieranie sa. Pralesné druhy ako napr. babyrusa celebeská je citlivá na slnko, preto časť vonkajšieho výbehu musí byť zatienená. Diviak lesný a pekari žijú v skupinách, ostatné druhy samostatne alebo v pároch, takže v čase rozmnožovania u samostatne žijúcich druhov je potrebné privykacie obdobie pre budúce páry. Pekari žijú v spoločenstvách. Celá skupina má rovnaký pach, ktorý otieraním prenášajú jednotlivci na seba navzájom. Tento pachový sekrét produkujú chrbtové žľazy. Každý nový jedinec je skupinou identifikovaný podľa pachu. Skupina takýchto jedincov neprijme, napáda ich a niekedy aj usmrtí. Je nutné pri zaraďovaní nového zvieraťa do skupiny tohoto potrieť sekrétom jedného alebo viacerých členov skupiny. Manipulácia s týmito druhmi si vyžaduje znalosti a veľkú obozretnosť a predvídavosť, lebo pri narušení vzťahov v skupine môže dôjsť k nepredvídateľným útokom na ošetrovateľa, ktoré často môžu končiť aj smrťou.

Kŕmenie

Diviaky sú všežravce, vo voľnej prírode sa živia lesnými plodmi, hľuzami, koreňmi, lístím, malými bezstavovcami, malými stavovcami a zdochlinami. V zajatí ich kŕmime miaganým ovsom, obilnými šrotmi, zmiešanými s varenými miaganými zemiakmi, varenou kukuricou, ryžou, starým chlebom a môžeme im podávať aj pelety pre bylinožravce alebo všežravce. Súčasťou kŕmnej dávky je zelenina, napr. mrkva, repa, červená repa, ďalej ovocie a lesné plody. V letnom období podávame trávu, ďatelinu, lucernu. Zo živočíšnej potravy môžeme zaradiť varené alebo surové mäso, čerstvo zabité jednodňové kurčatá, myši a pod. Tropické druhy diviakov a pekari si vyžadujú kvalitné kŕmenie s vysokým obsahom rastlinných bielkovín. Podávame napr. podzemnicové alebo sójové šroty. Tropickým druhom podávame južné ovocie, hrozno, melóny, zo zeleniny petržlen, karfiol, čakanku a zelený pór. Pralesným druhom, hlavne babirusám, podávame veľké množstvo lístia, zelenej kukurice, lucernu.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity u diviakov je 4 mesiace, u pekari priemerne 140 až 160 dní. Pekari mávajú dve mláďatá, babirusa a diviak bradavičnatý 2 až 4 mláďatá a ostatné druhy 4 až 6 mláďat. Samice rodia v hniezdach, ktoré si samé postavia z trávy, sena a slamy. Samice diviaka bradavičnatého rodia v prírode v norách, ktoré si vyhrabú pod zemou. V zoologických záhradách im na to poslúžia búdky. Malé prasiatka sú veľmi teplomilné, potrebujú teplotu okolo 30 oC. Samica kojí 2 až 3 mesiace, pekari 6 až 8 týždňov. Diviaky dospievajú v 1 roku a pekari v 2 rokoch života.

 

Čeľaď : hrochovité – Hippopotamidae

Najčastejšie chovaným zástupcom je hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) pochádzajúci z Afriky a hrošík lyberijský (Choeropsis liberiensis).

Nároky na chov

Hrochovité žijú v blízkosti stojatých a pomaly tečúcich vôd alebo v bažinách. Hroch obojživelný žije v skupinách, ktorej stredom je samica s mláďatami a na okrajoch žijú samce. Hrošík lyberijský môže žiť samotársky, ale aj v pároch. V zoologických záhradách sa hrochy chovajú v pároch s vnútornou ubikáciou a vonkajším výbehom. Hrochy majú radi teplo a preto teplota vody by mala byť najmenej 18 až 20 oC, teplota vzduchu môže byť o trochu nižšia. Hrošík lyberijský potrebuje ubikáciu s vyhrievanou podlahou. Hrochy vo výbehoch potrebujú veľké bazény, ktorých hĺbka je 2 až 3 m. Hrošíkom postačia menšie vodné bazény. Pre hrochy budujeme nádrže so stálym prietokom vody a časť dna je zabezpečená na prepadanie trusu a iných nečistôt. Ubikácie musia mať steny dobre umývateľné, pretože samce hrochov aj hrošíkov si značkujú teritórium roztieraním trusu po stenách. Výbeh pre hrošíky musí byť čiastočne zatienený.

Kŕmenie

Hrochovité sú bylinožravce, ich potravou sú hlavne vodné rastliny, tráva, korene a plody. V zoologických záhradách ich kŕmime lucernou, zeleným krmivom, zeleninou a ovocím, podľa sezóny, v zimnom období podávame mäkké a kvalitné seno. Z jadrových krmív podávame miaganý ovos a šroty, ktoré miešame s nakrájanou mrkvou a repou. Môžeme podávať aj chlieb. Hrochy kŕmime na jednom kŕmnom mieste na súši, hrošíky jednotlivo v boxoch. Hrošíky je možné kŕmiť aj ryžovou, kukuričnou alebo ovsenou kašou.

Rozmnožovanie

Hrochy sa pária a rodia vo vode. Hĺbku vody v bazéne u vysoko gravidnej samice znižujeme. Po pôrode samica vychádza z vody len v čase kŕmenia. Mláďa z vody vychádza prvý krát na súš po 7 až 10 dňoch. Samica hrošíka naopak rodí na súši a jej mláďatá nevedia plávať, takže pri nepozornosti, ak spadnú do vody, utopia sa. Preto v čase po pôrode samicu hrošíka oddeľujeme a prístup k bazénu zamedzujeme. Dĺžka gravidity u hrochov je 225 až 257 dní, u hrošíkov 190 až 210 dní. Samica hrocha kojí mláďa 4 až 6 mesiacov a samica hrošíka 9 až 12 mesiacov. Prvú pevnú potravu prijímajú hrochy vo veku 4 týždňov a hrošíky vo veku 15 dní. Hrochy dospievajú v 4 až 6 rokoch a hrošíky v 3 až 5 rokoch.

 

Čeľaď : ťavovité – Camelidae

Najčastejšie sa chovajú ťava dvojhrbá (Camelus ferus), ťava jednohrbá (Camelus dromedarius), lama huanako (Lama guanicoe), lama vikuňa (Vicugna vicugna), lama krotká (Lama glama) a lama alpaka (Lama pacos).

Nároky na chov

Všetky ťavy aj lamy sú otužilé druhy, ktoré sa ľahko vedia aklimatizovať, pretože aj vo voľnej prírode obývajú biotopy s rôznou nadmorskou výškou a veľkými teplotnými rozdielmi od -30 do 40 oC. V zoologických záhradách sa chovajú vo výbehoch s nevyhrievanou stajňou, do ktorej v zimnom období dávame suchú podstielku. Alpakám nepodstielame, lebo steblá slamy sa im zamotávajú do dlhej srsti. Výbehy pre ťavy, v ktorých ich chováme sú ohradené priekopou so šírkou 1 – 1,5 m a hĺbkou 40 – 80 cm. Lamy potrebujú väčšie priekopy so šírkou 1,5 – 2 m a hĺbkou najmenej 1,5 m. Ohrady pre ťavy sa robia z kovových tyčí alebo lán. Lamám postačuje oplotenie z pletiva. Súčasťou výbehov by mali byť pieskoviská na váľanie. Lamy a alpaky potrebujú časť výbehu zatienenú, hlavne v letných horúčavách. Ťavy a lamy chováme v skupinách, kde je jeden dospelý samec. Samce lám bývajú agresívne aj voči samiciam a tak ich chováme oddelene. Tento problém s neznášanlivosťou býva hlavne u lám vikuňa. Pri práci s týmito druhmi zvierat je potrebná opatrnosť lebo sú nebezpečné kopaním, pľuvaním a hryzením.

Kŕmenie

Ťavovité sú nenáročné na potravu. Podávame im seno alebo trávu. Lamám s nedokončeným rastom rezákov predkladáme okus na obrusovanie zubov. Z jadrových krmív podávame pelety pre bylinožravce a miaganý ovos. Zo zeleniny postrúhanú mrkvu, repu atď. Zabezpečíme stály prístup k soľným a minerálnym látkam.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity je u ťavy jednohrbej 315 – 330 dní, u ťavy dvojhrbej 385 – 406 dní, u lám v priemere 300 – 330 dní. Samica rodí jedno mláďa. Malé lamy prijímajú pevnú potravu po prvom týždni, ťavy približne až po 14 dňoch. Lamy koja svoje mláďatá 4 mesiace a ťavy 10 – 11 mesiacov. Ťavy rodia každý druhý rok a lamy každoročne. Lamy vikune dospievajú v jednom roku , ostatné lamy  v dvoch rokoch a ťavy v troch rokoch života.

 

Čeľaď : pekarovité – Dicotylidae

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.