Clinic of Birds and Exotic Animals

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Cicavce 6

Podrad : prežúvavce - Ruminantia

Čeľaď : jeleňovité – Cervidae

Najčastejšie sa chovajú jeleň lesný (Cervus elaphus), daniel škvrnitý (Dama dama), jeleň sika (Cervus nippon), sob arktický (Rangifer tarandus) a srnec lesný, syn. európsky (Capreolus capreolus).

Nároky na chov

Druhy patriace do týchto čeľadí majú rôzne požiadavky na chov, vzhľadom k tomu, že pochádzajú z rôznych biotopov. Tragulovité sú vzrastom malé, aktívne v noci a žijú v tropických pralesoch alebo suchších džungliach (napr. tragul indický Moschiola meminna). Traguly sú náročné na teplo, preto ich chováme vo vyhrievaných pavilónoch alebo nočných domoch.

V mierne temperovaných ubikáciách s teplotou od 8 – 12 oC chováme sambary malajské (Rusa unicolor, syn. Cervus unicolor), jelene lýrorohé (Panolia eldi, syn. Cervus eldi), huemuly (rod Hippocamelus) a jeleníky pampové (Ozotocerus bezoaricus).

Len málo druhov jeleňovitých vyžaduje teplotu vyššiu ako 20 oC. Napríklad juhoamerický druh jeleník močiarny (Blastocerus dichotomus), niektoré poddruhy sambara ostrovného (Rusa timorensis, syn. Cervus timorensis) a niektoré druhy jeleníkov rodu Mazama. Ak máme novodovezené druhy sobov, alebo kabary (Moschus) musíme im v letnom období zabezpečiť vo výbehoch prístrešky.

Druhy severného mierneho až arktického zemepisného pásma a dobre aklimatizované druhy subtropického pásma ako napr. soby, losy, jelene, daniele, jelene milu (Elaphurus davidianus), jeleň sika (Cervus nippon), jeleník bielochvostý (Odocoileus virginianus), jeleník čiernochvostý, syn. jeleník ušatý (Odocoileus hemionus), kabar pižmový (Moschus moschiferus), axis škvrnitý, syn. axis indický (Axis axis), srnček kelnatý (Hydropotes inermis) a barasingy (Rucervus duvauceli) chováme celoročne vo výbehoch s nevyhrievanou, suchou a v zimnom období dobre podstlatou ubikáciou. Celý výbeh býva ohradený pletivom alebo mrežami. V spodnej časti ohradenia do výšky 100 – 120 cm je pletivo alebo sú tyče hustejšie. Aj vrchná časť má mať medzery medzi tyčami také aby sa cez ne zvieratá nedostali. V jednej časti výbehu je potrebné miesto na kalenie a musí byť dobre asanovateľné. Súčasťou výbehov by mali byť kmene stromov a kamene na vytĺkanie parožia. Napájačky, kŕmidlá, jasle musia byť z pevného materiálu a dobre upevnené. Jeleňovité radi nahrádzajú svojich súperov zariadením výbehov, ktoré potom demolujú. Jeleňovité nepatria k druhom, ktoré rešpektujú priekopy, takže sa veľmi nepoužívajú ako prirodzené ohrady výbehov. Väčšinu druhov chováme v skupinách s jedným dospelým samcom. V pároch môžeme chovať srncov, srnčekov, kabary a pudu (Pudu). Vo väčších skupinkách, samca s 2 -3 samicami môžeme chovať vo väčších priestoroch.

Kŕmenie

Vo voľnej prírode sa jeleň sika živí hlavne trávami, bambusmi a rôznymi výhonkami. Sob arktický sa živí v lete trávou a bylinami a počas dlhej zimy prevážne machmi, lišajníkmi a hubami. Los mokraďový konzumuje lístie a púčiky, v lete hlavnou zložkou potravy sú olistené vetvy, súčasťou sú aj vodne rastliny. Jelene lesné sa živia spásaním trávy a bylinami. V zimnom období obhrýzajú kôru stromov, kríkov a výhonky. V pozdnom lete sa dobre vykŕmia a vytvoria si tukové zásoby na zimu konzumovaním žaluďov a bukvíc. Juhoamerické druhy ako jeleník močiarny sa živí trávami, vodnými rastlinami, obhrýzaním kríkov. Pudu južný sa živí kôrou, výhonkami, kvetmi a plodmi. Podľa nárokov na potravu možno jeleňovité rozdeliť na skupinu pasúcich sa a na skupinu, ktorá viac ohrýza stonky alebo púčiky.

V zajatí základom kŕmnej dávky v letnom období je z objemových krmív kvalitný lúčny porast, lucerna, lístie. V zimnom období lúčne alebo lucernové seno, mrazené alebo sušené olistené vetvy stromov.  Z jadrových krmív sa podávajú pelety pre bylinožravce, miaganý ovos, ovsené vločky, šrotované obilie, pokrutiny atď. Podľa sezóny podávame rôzne druhy ovocia a zeleniny. Náročnejšie zloženie kŕmnej dávky má skupina druhov obhrýzajúcich stonky a má aj väčšie nároky na obsah bielkovín v krmive. Do tejto skupiny patria kabary, mudžaky, losy, juhoamerické druhy, soby, jelene atď. Vyššie nároky na výživnú hodnotu krmiva a obsah minerálnych látok majú samce v dobe rastu parohov. Krmivo predkladáme tak, aby prístup k nemu mali aj slabší jedinci.

Rozmnožovanie

Obdobie rozmnožovania jeleňovitých (okrem tropických druhov) vo voľnej prírode prebieha pomerne krátky čas od septembra do novembra v závislosti od druhov. Toto obdobie je v zajatí dlhšie. S obdobím rozmnožovania súvisí aj vytĺkanie parožia. Samce sa počas ruje prejavujú hlasnými ťahavými nerovnomerne znejúcimi zvukmi, ktoré sa opakujú znova po dlhších pauzách. V čase ruje sa u samcov zvyšuje agresivita v správaní. Druhy, ktoré sa v čase párenia združujú do skupín, musia mať v zajatí dostatočný priestor hlavne pre samice, aby mohli uniknúť pred samcom. Nedostatočný počet samíc s nedostatočným priestorom vedie často k zraneniu až zabitiu samice. Priebeh dvorenia a párenia u tropických druhov jeleňovitých neprebieha tak výrazne a s takou agresivitou medzi jednotlivcami v skupinách. Doba ruje sa môže predĺžiť a v skupine nájdeme samcov s vytlčeným parožím a aj s parožím.

Dĺžka gravidity u tragulov je 4 -5 mesiacov a u jeleňovitých 6 - 8 mesiacov. U srncov dochádza k embryonálnej diapauze, kedy po oplodnení v lete zárodok sa vyvíja len krátko, potom sa jeho vývoj zastavuje a pokračuje začiatkom jari. V tomto prípade vlastná gravidita trvá 5,5 – 6 mesiacov, ale samica nosí plod až 285 dní. Dĺžka kojenia trvá približne 6 mesiacov. U srncov a jeleníkov trvá kojenie 2 – 3 mesiace. Po odstave sa mláďatá osamostatňujú. Pohlavnú dospelosť dosahujú v priemere vo veku 1,5 – 2 roky. Kabary dospievajú v dvoch až troch rokoch. Menšie druhy dospievajú už v 6 – 7 mesiaci života.

Jelenie samice nechávajú mláďa v úkryte samotné a prichádzajú k nemu v čase kojenia. Mláďatá sú veľmi dobre ukryté a v prvých dňoch býva nemožné kontrolovať mláďa s matkou. Často pri kontrole výbehu ošetrovateľ nenájde mláďa, čo môže viesť k bezdôvodnému a predčasnému rozhodnutiu, že sa matka o mláďa nestará  a odoberie sa na umelý odchov. 

 

Čeľaď : žirafovité – Giraffidae

Poslednými zástupcami inak kedysi mnohopočetnej čeľade sú dnes dva žijúce druhy kopytníkov, žirafy a okapy. Líšia sa spôsobom života a prostredím, v ktorom sa vyskytujú. Žirafy obývajú suché lesnaté savany južne od Sahary a okapy žijú v tropických pralesoch severovýchodnej Afriky. Žirafy sú najvyššími žijúcimi živočíchmi na našej planéte, dospelé samce môžu dosiahnuť výšku až 5,5 m. Okapie „ pralesné zebry“ boli prvý krát popísané ako druh v roku 1900 – 1901. Sú veľmi plaché, pred človekom sa ukrývajú do bezpečia hustého pralesa. 

Najčastejšie sa chovajú v zoologických záhradách  poddruhy žirafy škvrnitej (Giraffa camelopardalis) a druh okapia pralesná (Okapia johnstoni).

Nároky na chov

Žirafy a okapie sú teplomilné zvieratá. Chováme ich v temperovaných ubikáciách. Žirafy potrebujú teplotu 18 – 20 oC a okapie 20 – 22 oC. Výška ubikácií by mala byť najmenej 6 m, aby aj skákajúci samec na samicu mal dostatok priestoru. V o vnútorných ubikáciách musia byť boxy pre jednotlivé zvieratá, ktoré sú oddelené 3 m vysokou stenou. Podlaha by mala byť dobre umývateľná, protišmyková a tvrdá. Podlaha pre okapi sa musí prísne udržiavať v suchom stave, nakoľko na vlhkej podlahe sa v priebehu piatich dní rozmnoží Monodentella giraffae. Po piatich dňoch vývoja sa liahnu larvy, ktoré okamžite sa dostávajú na telo a zavŕtavajú sa do kože, potom lymfou a krvou sa dostávajú do pečene. Sucho neumožňuje ich vývoj.

Vonkajšie výbehy sú ohradené mrežami, pletivo žirafám nevyhovuje. Výbehy sú od návštevníkov oddelené naviac priekopou, ktorej hĺbka je 150 cm a dĺžka 2 m. V niektorých zoologických záhradách sú menšie priekopy s hĺbkou do 60 cm. Žirafy sú ľakavé a v novom výbehu, ktorý nepoznajú, sa môžu v snahe uniknúť poraniť. Je potrebné tomuto nežiadúcemu javu predísť tak, že ohradenie a priekopy opticky zvýrazníme. Niektoré druhy žiráf sú dobre aklimatizovateľné, je možné za priaznivého suchého zimného počasia im sprístupniť aj vonkajšiu časť výbehu. Dbáme však na to, že nesmie hroziť nebezpečie pošmyknutia. Medzi druhy, ktoré sa nedarí aklimatizovať, radíme žirafu nubijskú (G. c. camelopardalis), žirafu kordofanskú (G. c. antiquorum), žirafu západoafrickú (G. c. peralta), žirafu masajskú (G. c. tippelskirchi) a žirafu zambijskú (G. c. thornicrofti). Okapy chováme v pároch alebo samostatne. Aj na noc ich umiestňujeme do samostatných boxov, tak aby mali navzájom vizuálny kontakt. Žirafy chováme v skupinách s jedným dospelým samcom. Ak žirafy chováme vo veľkých priestoroch, potom môžeme umiestniť aj niekoľko samcov spoločne, nakoľko žirafy majú volnejšie sociálne štruktúry v skupine. Žirafy umiestňujeme na noc do stajní v skupinách. Dôležité je pri každodennom ošetrovaní a starostlivosti si uvedomiť, že dominantný žirafý samec s mierne zdvihnutou hlavou na vzpriamenom krku sa nám nevyhne.

Kŕmenie

Vo voľnej prírode sa žirafy živia listami, púčikmi, kôrou stromov (napr. akácií). Okapy sa živia hlavne listami a výhonkami pralesných stromov a spásajú trávnaté porasty. Vo výbehoch žiráf je potrebné kmene stromov chrániť pred obhrýzaním.

V zajatí kŕmime objemovým krmivom, napr. listami stromov a kríkov, akácií, platanu, vrby, javora, liesky a dubu. V zimnom období skrmujeme sušené alebo mrazené listy, vetvy, lucernové seno. Z jadrových krmív podávame miaganý ovos, ovsené vločky, poprípade peletované krmivo pre prežúvavce. Neodmysliteľnou súčasťou kŕmnej dávky je zelenina a ovocie. Pre okapy upravujeme zeleninu a ovocie na menšie plátky. Podávame napr. umyté banány v šupke, hrušky, mrkvu, petržlen, kŕmnu a červenú repu, cibuľu, citróny, pór atď. Okapy dostávajú ešte riedke ovsené alebo ryžové kaše.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity je približne 14,5 mesiacov. Žirafy rodia postojačky a preto zabezpečíme vysokú podstielku. Okapy rodia aj ležmo. Kojenie trvá 6 – 9 mesiacov. Mladé okapy prijímajú pevnú potravu od šiestich týždňov a žirafy už od druhého až tretieho týždňa života. Dospelosť okapy dosahujú v troch a žirafy v troch až štyroch rokoch.

 

Patrí sem Vidloroh americký (Antilocapra americana).

 

Čeľaď : turovité – Bovidae

Najčastejšie sa chovajú bizón americký (Bison bison), zubor európsky (Bison bonasus), jak divý (Bos grunniensis) a muflón lesný (Ovis musimon). Z antilop sa najčastejšie v zoologických záhradách chovajú antilopa losia (Taurotragus oryx), antilopa nilgau (Boselaphus tragocamelus), pakôň pásavý (Connochaetes taurinus), vodárky a iné.

Nároky na chov

Sú rôzne podľa spôsobu života a prostredia. Vzhľadom k spôsobu chovu, môžeme rozdeliť turovité na veľké tury, antilopy, a ovce a kozy. Aj v rámci týchto troch skupín sú samozrejme rozdiely v spôsobe chovu a kŕmenia.

Veľké turovité sa chovajú v ubikáciách z pevného materiálu. Vo vnútri má mať každé zviera svoj box, ktorý je oddelený tak, aby zviera malo vizuálny kontakt s ostatnými. Do boxov oddeľujeme zvieratá na kŕmenie. Väčšine druhov postačí nevyhrievaná podlaha. Teplomilné druhy vyžadujú len mierne temperované podlahy, nakoľko sú dobre aklimatizovateľné. Medzi náročné druhy na teplotu patria anoa nížinný (Bubalus depressicornis), tur banteng (Bos javanicus) a byvol africký (Syncerus caffer). Aj tieto druhy môžeme vypúšťať v zime do vonkajších výbehov i pri teplote -10 oC, ale musíme ich stále sledovať. Akonáhle sa im zježí srsť musia byť premiestnené do vnútornej ubikácie. Veľké druhy produkujú aj veľké množstvo moču, ktorý má podiel na vlhkosti vzduchu v chovnom zariadení, pokiaľ nie je dostatočná podstielka. Treba dbať na to, aby spotené zvieratá nešli do vonkajšieho výbehu. Vonkajšie výbehy sú hradené trubkovou konštrukciou o výške do 200 cm. Zo strany návštevníkov sú priekopy 2 m široké a 150 cm hlboké. Pred stajňami bývajú ohrady pre zvieratá, ktoré nemôžu byť vypustené do výbehu. Do výbehov umiestňujeme väčšie kamene alebo kmene stromov, ktoré dobre poslúžia na otieranie a škrabanie sa. Ďalšou súčasťou výbehov sú prístrešky, ktoré chránia zvieratá pred slnkom.

Antilopy sú teplomilné druhy s výnimkou ázijských, ktoré žijú v chladných oblastiach, napr. sajga stepná (Saiga tatarica). Väčšie druhy antilop chováme pri teplote 8 – 12 oC a menšie pri teplote 16 oC. Pralesné druhy, ako napríklad chochlatka červená (Cephalophus natalensis) chováme pri teplote 20 – 22 oC. Antilopu nilgau (Boselaphus tragocamelus), antilopu losiu (Taurotragus oryx) a antilopu jeleňovitú (Antilope cervicapra) chováme pri teplote 5 – 8 oC. Druhy obývajúce suché stepi, napr. vidloroh prériový (Antilocapra americana) a antilopa žirafia (Litocranius walleri) sú veľmi citlivé na zvýšenú vlhkosť nad 50 – 60 %. Zvlášť nepriaznivo pôsobí vlhký a chladný vzduch.

Dobre aklimatizované druhy, okrem pralesných môžeme ponechať vo výbehoch až do teploty -10 oC. Ak spozorujeme, že sa antilopy nepohybujú, stoja s nohami pod telom alebo sú zhrbené, urýchlene ich premiestnime do vnútornej vyhrievanej maštale. Vnútorná ubikácia pre antilopy  musí mať priestranné boxy. V nich chováme antilopy v skupinách s jedným samcom, ale je potrebné mať k dispozícii boxy na oddelenie ostatných samcov. Veľké druhy a druhy s veľkými rohmi chováme vo veľkých priestranných boxoch alebo samostatne. Vonkajšie výbehy sú ohradené pletivom alebo mrežami, podľa veľkosti a sily zvierat. Zo strany návštevníkov sú oddelené priekopou. Povrch výbehov je rôzny a závisí od pôvodného prostredia. Väčšinou ja povrch tvrdý, v jednej časti je piesok pre druhy z bahnitých terénov. Pre pralesné druhy sa hodí mäkší povrch s bazénom. Druhy pochádzajúce zo suchých oblastí potrebujú výlučne suchý povrch.

Pri práci s antilopami je nutné dodržiavať všetky pravidlá bezpečnosti. Niektoré druhy sú agresívne a môžu pri nedodržaní únikovej či kritickej vzdialenosti zaútočiť, alebo sa vrhnúť do oplotenia smerom k ošetrovateľovi. Nebezpečné sú napr. antilopa konská (Hippotragus equinus), antilopa vraná (Hippotragus niger), menej nebezpečné sú pakone alebo byvolce (rod Alcelaphus). Mnohé druhy antilop sú ľakavé a preto sa nepohybujeme rýchlo a v neprimeranom oblečení, ktoré pôsobí rušivo.

Ovce, kozy a podľa spôsobu chovu priradené aj kamzíky, chováme v nevyhrievaných ubikáciách s vonkajším výbehom. Dobre aklimatizovateľné druhy z teplejších oblastí ako kozorožec nubijský (Capra nubiana), kozorožec pyrenejský (Capra pyrenaica), koza bezoárová (Capra aegagrus), tahr (rod Hemitragus), môžeme chovať v nevyhrievaných ubikáciách. Výnimkou je Nemorhaedus sumatraensisNemorhaedus baileyi, ktoré pochádzajú z tropických a subtropických oblastí a chováme ich vo vyhrievaných ubikáciách s teplotou 18 oC. Naopak, druhy pochádzajúce z chladných oblastí, napr. kamzík belák (Oreamnos americanus), ovca snežná (Ovis nivicola), ovca aljašská (Ovis dalli) a nahur modrý (Pseudois nayaur), naznášajú dobre vyššie teploty nad 20 oC. Ovce, kozy a zvlášť kamzíky vedia dobre skákať, šplhať po skalách. Teda aj zariadenie výbehov a ich ohradenie musí tomu zodpovedať. Do výbehov umiestňujeme prirodzené alebo umelé skupiny skál, rôzne výstupky atď. Dôležité je, že v blízkosti oplotenia neumiestňujeme žiadne skaly ani stromy, pomocou ktorých by mohli zvieratá sa odraziť a preskočiť tak plot. Výška plotu pre ovce a kozy by mala byť 220 – 250 cm, pre kozorožce 250 – 300 cm.

Ovce a kozy chováme v skupinách s jedným samcom. V priestranných chovných zariadeniach s dostatočne veľkým výbehom môžeme chovať aj viacero samcov v skupine, je to u kozy skrutkorohej (Capra falconeri), kozy bezoárovej, kozorožcov, paovci hrivnatej (Ammotragus lervia).

Kŕmenie

Podľa druhu prijímanej potravy môžeme turovité rozdeliť do nasledovných skupín. Veľké druhy, napr. zubor sa živa trávou a menšom množstve okusom.

Pakone, antilopy konské, antilopy vrané, priamorožce spásajú trávu.

Chochlatky, antilopa bongo (Tragelaphus euryceros) sa živia trávou ale hlavne okusom.

Vodárka abok (Kobus megaceros) a kudu močiarny, syn. sitatunga (Tragelaphus spekei) sa špecializujú na vodné rastliny.

Ovce a kozy sa živia trávou a bylinami, lístím, výhonkami stromov, machom, hubami a kôrou stromov a kríkov.

V zajatí podávame granulované krmivo pre bylinožravce, miaganý ovos, obilné šroty, chúlostivejším druhom podávame radšej ovsené vločky. Zeleninu podávame nakrájanú na kocky, hlavne mrkvu, repu, sezónne ovocie. Tropickým druhom podávame tropické druhy ovocia. Objemovým krmivom je lúčne seno, lucerna, tráva. Pre tie druhy, ktoré si vyžadujú okus, predkladáme čerstvé alebo sušené vetvy mäkkých drevín. Pre druhy, vyžadujúce aj živočíšne bielkoviny (chochlatky, vidlorohy) pridávame do kŕmnej dávky granulované krmivo pre bažanty, alebo malé dávky mletého mäsa.

Krmivo umiestňujeme tak, aby všetky druhy, vrátane rohatých, mali dostatočný prístup ku krmivu.

Rozmnožovanie

Dĺžka gravidity u veľkých turovitých je 9 – 10 mesiacov, u väčších antilop 7 – 8 mesiacov, menšie druhy antilop, ovce, kozy majú dĺžku gravidity 5 – 6 mesiacov. Rodia sa väčšinou 1 – 2 mláďatá. Doba kojenia trvá u väčších druhov 5 – 6 mesiacov, u menších druhov 4 – 6 mesiacov. Sajga stepná kojí len 2 mesiace. Mláďatá dospievajú v dvoch až troch rokoch, menšie druhy môžu skôr.

 

Rad: veľryby – Cetacea

 

Podrad : bezkosticovce – Odontoceti

Takmer 90% veľrýb tvoria tzv. zubaté veľryby, medzi ktoré patria delfíny, kosatky, delfínovce, sviňuchy, bieluchy, vorvane a vorvaňovce. Sú to vo vode žijúce cicavce, ktoré sa zdržiavajú v pobrežných aj hlbokých vodách oceánov a morí, ale aj v sladkých vodách. Najčastejšie sa chovajú delfín skákavý (Tursiops truncatus), „hviezda“ všetkých delfinárií a delfín obyčajný (Delphinus delphis). Stále obľúbenejším je sladkovodný delfínovec amazonský (Inia geoffrensis).

Nároky na chov

Chov veľrýb sa začal na Floride v oceániu v roku 1938. Delfíny sa chovajú väčšinou v prímorských krajinách, ale aj vo vnútrozemských delfináriách. V oblastiach mierneho pásma sú delfináriá kryté (pavilóny) s vonkajšími bazénmi. Delfinárium má predvádzací bazén, v druhej časti sú oddelené nádrže spojené kanálmi. V týchto nádržiach sú jednotlivé veľryby. Veľkosť bazénov závisí od veľkosti chovaných druhov. Väčšinou sú okrúhleho alebo oválneho tvaru, o priemere 3 – 4,5 m. Hĺbka vody je približne 3,5 m. Voda do bazénov v prímorských oblastiach sa čerpá cez filtre priamo z mora. Vo vnútrozemských delfináriách morskú vodu umelo pripravujú. Slanosť vody je 2 – 2,5 %, pre bieluhy (Delphinapterus leucas) je 3 % ,a pH vody je od 7,6 do 8,2, pričom optimálne pH je 7,8. Dôležitá je aj teplota vody, pre teplomilné druhy sa pohybuje od 18 – 21 oC. Druhy pochádzajúce z chladných vôd, potrebujú teplotu vody 10 oC. Teplota vzduchu nad hladinou je vyššia o 3 oC ako teplota vody. Sladkovodné druhy sa chovajú v sladkej vode.

Veľryby sú spoločenské cicavce a preto ich chováme prinajmenšom v pároch. Dlhodobé oddelenie  od seba spôsobuje depresívne stavy, ktoré môžu narúšať dobrý zdravotný stav. Najčastejšie sa prejavujú odmietaním potravy.

Kŕmenie

Delfíny a kosatky sú dravce. Delfíny lovia ryby a kosatky lovia v skupinách iné druhy veľrybovitých cicavcov, ryby a tulene. Na vyhľadávanie koristi používajú echolokáciu.

 

Bezkosticovce, teda aj delfíny a kosatky  vyhľadávajú korisť a vyhýbajú sa prekážkam pomocou vysielania vysokofrekvenčných zvukov, ktoré sa odrazia od koristi, vrátia sa k nim. V prednej časti hlavy pred dýchacím otvorom majú vydutinu naplnenú tekutinou. Tak sa mení pri sústreďovaní zvukov tvar.

 

V zajatí kŕmime morskými rybami, sladkovodné druhy sladkovodnými rybami. Najčastejšie sa podávajú makrely, slede, tresky a morské lososy. Kŕmime ich pri drezúre. Do rýb vkladáme tobolky s vitamínmi a železom. Veľkosť dennej kŕmnej dávky je pre jedného delfína 3kg rýb, pre kosatky až 50 kg rýb.

 

 

 

Čeľaď : vidlorohovité – Antilocapridae
Čeľaď : tragulovité – Tragulidae

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.